Kapitoly z vojenských dejín Slovenska 8. (Výcvik a život mužstva II.)

Po neúspešnej vojne medzi Rakúskym cisárstvom na jednej strane a Pruskom a Talianskom na druhej (1866), rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) a zavedení všeobecnej brannej povinnosti (1868) bolo nevyhnutné v rámci celkovej reformy armády reformovať aj samotný výcvik mužstva.

Branná povinnosť v spoločnej armáde trvala spočiatku mimo námorníctva 3 roky v aktívnej službe a výcvik nováčikov bol presne stanovený. Základný výcvik začal v rámci čiat a pokračoval v práporoch a plukoch. V tomto výcviku, ktorý trval od nástupu do činnej služby v októbri do prvej polovice augusta nasledujúceho roka, nasledoval taktický výcvik už v súčinnosti s vyššími stupňami velenia v rámci vyšších vojenských zväzkov, spravidla za prítomnosti najvyšších predstaviteľov armády a vyvrcholil na tradičných jesenných manévroch. Ďalšie dva roky sa mužstvo malo zdokonaľovať v tom, čo sa prvý rok naučilo a rozširovať si svoje teoretické znalosti. Teoretickú výučbu mali viesť dôstojníci a pre ľahšiu prácu s mužstvom boli základné materiály vydávané aj v rodnom jazyku mužstva.

Veliacou rečou Kommandosprache bola nemčina, ktorou sa velilo pri výcviku a taktiež v boji. Rečou, ktorá sa používala v služobnom a písomnom styku bola tzv. Dienstsprache. Bola ňou nemčina a maďarčina. V plukoch, kde jedna národnostná skupina prekročila 20 % celkového stavu jednotky mohla byť použitá tzv. Regimentssprache, reč danej národnostnej menšiny. Touto rečou sa smelo komunikovať iba vo vnútri pluku.

Práca s nováčikmi, ktorí pochádzali z rôznych nižších spoločenských vrstiev na rôznej kultúrnej úrovni (boli medzi nimi aj negramotní), si vyžadovala citlivý a rôznorodý prístup. Túto skutočnosť podčiarkujú aj inštrukcie nadriadených vojenských orgánov a dobové vojenské predpisy. Na adresu dôstojníkov sa v jednom z nich píše: „Hrubé zaobchádzanie je spravidla dôkazom nevedomosti, udúša sebavedomie, ktoré naopak treba povzbudzovať, aby sa stalo pružinou snaženia vojaka. Lenivosť, zlomyseľnosť a tvrdohlavosť si zasluhujú trest; trest človeka vylepšuje, ale nehodné zaobchádzanie rozhorčí. Teda všetci nadriadení, ktorí ako vychovávatelia a vedúci nováčikov chcú zodpovedne pristupovať k svojmu povolaniu, musia disponovať ľudským cítením, znalosťou ľudí, dôkladnou znalosťou povinností vyplývajúcich z povolania a starostlivou povahou voči svojim podriadeným… Nováčikov treba vyučovať dobrosrdečne… Dôstojníci nech ku každému pristupujú zodpovedajúc jeho charakteru…“ To, že tieto vzletné myšlienky zostali poväčšine iba na papieri, je evidentné. Na jednej strane vojenské predpisy odporúčali vyššie citovaný prístup k príslušníkom radového vojska, na druhej strane zakazovali súkromný styk dôstojníkov mimo služby s prostými vojakmi.

V druhej polovici 19. storočia v rakúsko-uhorskej armáde boli radoví vojaci často vystavovaní rôznym sekatúram poddôstojníkov i nižších dôstojníkov a prežívali tu aj niektoré telesné tresty, ako napríklad vyväzovanie. Bitie a kopanie vojakov bolo bežnou praxou v armáde, aj keď armádne velenie sa jednotlivé prípady snažilo pred verejnosťou zamlčať. Disciplína sa udržiavala trestami, medzi ktoré patrili služby navyše, vykonávanie najpodradnejších prác, znižovanie žoldu a väzenie s rôznym stupňom prísnosti.

Jazda rakúsko-uhorskej armády koncom 19. storočia. Jazda rakúsko-uhorskej armády koncom 19. storočia.

V uhorskom parlamente roku 1893 hladinu rokovaní rozvíril prípad, keď 114 nováčikov odvedených do 62. pešieho pluku sa muselo hlásiť vo vojenskej nemocnici s ťažkými omrzlinami, lebo ich velitelia nútili napriek krutej zime, nevyhovujúcej výbave a odevu do namáhavého pochodu, pri ktorom niektorí z nich odpadli. Vyšetrovaním sa zistilo, že pritom zohrala úlohu nielen nedbanlivosť, nedodržiavanie vojenských predpisov, ale aj arogancia a zámerný nehumánny prístup nadriadených dôstojníkov.

Väčšinu svojho času vojaci prežili v kasárňach, ktoré sa počas vlády Františka Jozefa I. stavali vo veľkom počte, ale zároveň boli na tento účel prebudované aj staré kláštory a budovy pôvodne určené na iné účely. Vyznačovali sa strohosťou, malým pohodlím a zlými hygienickými podmienkami. Od 80-tych rokov 19. storočia začali budovať nové typy kasární, s podstatne modernejším vybavením. Vo výnimočných prípadoch, stávalo sa to najmä jazdeckým oddielom v Haliči, museli vojaci väčšinu roka tráviť vo vojenských táboroch, alebo boli nútene nasťahovaní k rodinám do dedín.

Vojaci dostávali teplú stravu iba raz denne a zo zvyšku finančného prídelu ešte nejakú prílohu, ktorá s čiernym chlebom mala postačiť na celý deň. Výnimočne sa ešte mohla pripraviť polievka. Mužstvo dostávalo každých päť dní 30 grajciarov1 žoldu, z čoho ale ihneď odpočítavali príspevky na tabak, mazivá, čistiace prostriedky a pod., takže mu zostali asi 4 grajciare na osobné útraty. Poddôstojníci už mali vyššiu gážu, ale i tá vysoko zaostávala za príjmami v civile.

Príjmy dôstojníckeho zboru už boli radovo vyššie. Plat poručíka činil 600, nadporučíka 720, kapitána v rozpätí 900 – 1 200, majora 1 680, podplukovníka 2 100, plukovníka 3 000, generálmajora 4 200 a podmaršála 6 300 zlatých ročne. Pre porovnanie, učiteľ v Pešti dostával ročný plat 300 zlatých, drevo na kúrenie a 50 zlatých na nájomné, takže platy dôstojníkov sa javia ako výhodné.

Na druhej strane, keď zoberieme do úvahy, že v roku 1867 stálo pollitrové plzenské pivo 6 grajciarov, v roku 1870 kilogram chleba 16 grajciarov a v roku 1887 stál kilogram hovädzieho mäsa 50 grajciarov, bravčového mäsa 56 grajciarov, masti 6 grajciarov, zemiakov 4 grajciare a cukru 42 grajciarov, tak čistý žold vojaka okolo 4 grajciare raz za 5 dní mu vystačil akurát na jedno menej kvalitné pivo.

1 1. 11. 1857 sa zaviedla na celom území Rakúsko-Uhorska jednotná rakúska mena so základnou jednotkou zlatý, 1 zlatý = 100 grajciarov, 2. 8. 1892 bola zavedená korunová mena, kde sa 1 koruna = 100 halierom

Použitá literatúra:

DANGL, Vojtech. 2011. Dôstojník, manželstvo a rodina v Uhorsku (1850 – 1914). In Vojenská história. ISSN 1335-3314, 2011, roč. 15, č. 1, s. 3-32.

DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír. 1996. Vojenské dejiny Slovenska III. zväzok 1711 – 1914. Bratislava : MO SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1996. 241 s. ISBN 80-88842-02-6.

DROBŇÁK, Martin. 2007. Život vojaka c.k. rakúsko-uhorskej armády v období dualizmu. [online]. 16. 5. 2007 [cit. 16. 9. 2015]. Dostupné na internete: http://www.valka.cz/clanek_12138.html

ŠUSTEK, Zbyšek. 2009. Od sklonku absolutizmu po prah republiky 1851 – 1918. In KOLNÍKOVÁ, Eva (editor) Kronika peňazí na Slovensku. Bratislava : Fortuna Libri, 2009. 272 s. ISBN 978-80-89379-15-6.

Práve vyšla unikátna publikácia AKO SI ZOSTAVIŤ RODOKMEŇ, ktorá vám pomôže odhaliť históriu vášho rodu. Objednajte si ju pod stromček za zvýhodnenú cenu s venovaním od autorov. Stačí kliknúť sem!