Kolonizácia 19. Posun v otázke kolonistov
Dňa 16. februára 1939 sa novým maďarským premiérom stal Pál Teleki. Jeho vláda si trocha viac uvedomovala aj svoju medzinárodno-právnu zodpovednosť pri revízii maďarsko-slovenských hraníc. Asi aj z toho dôvodu došlo už 18. februára 1939 v Budapešti k aspoň čiastočnej dohode v otázke kolonistov. Dohodu podpísali za česko-slovenskú delegáciu predseda právnej komisie Martin Mičura a za maďarskú stranu štátny tajomník ministerstva vnútra K. Tomcsányi.
Zmluvné strany sa dohodli, že Č-SR príjme do 31. októbra 1939 všetkých českých, slovenských a rusínskych kolonistov z okupovaného územia. Kolonistom malo byť umožnené vyviesť svoj hnuteľný majetok, dobytok, poľnohospodárske náradie a aj stroje bez cla. Za rovnakých podmienok si mohli svoj majetok odviezť aj tí, ktorí už svoje usadlosti ležiace na okupovanom území opustili. Ďalej dohoda upravovala vývoz cenných papierov, platobných prostriedkov, drahých kovov a umeleckých diel vo vlastníctve kolonistov, pričom tieto transakcie upravovala dohoda oboch emisných bánk.
Dohoda však paradoxne stratila význam ešte predtým, ako sa začali jej výsledky plniť. Dôvodom bola úplne nová situácia, ktorá vznikla po rozpade Č-SR. Po marcových udalostiach 1939 sa slovenská a maďarská vláda už necítili byť viazané predchádzajúcimi dohodami, ktoré boli uzavreté ešte pod hlavičkou spoločného česko-slovenského štátu. Okrem toho do hry vstúpilo aj Nemecko, ktoré si po ovládnutí českých krajov nárokovalo odškodniť všetkých českých a moravských kolonistov odsunutých z územia, ktoré pripadlo Maďarsku.
Otázka kolonistov sa tak oddelila. Bolo potrebné začať sériu nových rokovaní, tentoraz už samostatnej slovenskej vlády s Maďarskom. Slovenská vláda si stanovila novú prioritu. Slovenská strana požadovala, aby slovenskí kolonisti, ktorí sa ešte nachádzali na maďarskom území, na svojich majetkoch aj zostali. Tých, ktorí už územie Maďarska opustili, alebo boli vyhostení, chcela slovenská vláda odškodniť rovnakou rozlohou pôdy, akú kolonisti stratili. Na odškodnenie chcela použiť pôdu patriacu maďarským občanom, ktorú vlastnili na území Slovenska.
Maďarská vláda sa tejto formy odškodnenia dosť obávala, pretože maďarské pôdne vlastníctvo na Slovensku považovala za cennejšie, ako to slovenské nachádzajúce sa v Maďarsku. Asi aj preto bola maďarská strana naklonená k miernejším opatreniam aj voči slovenským kolonistom. Telekiho vláda preto navrhla, že asi 300 rodín kolonistov môže na svojich majetkoch zostať. Tento návrh sa mal týkať tých kolonistov, ktorí mali zapadať do maďarského prostredia. Ďalších 353 rodín plánovali Maďari z dôvodu ohrozenia národnej bezpečnosti presťahovať na územie Slovenska a odškodniť. Vyhostení kolonisti mali byť na Slovensku usádzaní na židovských majetkoch, resp. na majetkoch maďarských štátnych príslušníkov, židovského pôvodu.
K definitívnej dohode však prišlo až 2. augusta 1941. Maďarská strana sa zaviazala, že zruší iba vlastnícky prídel kolonistov nad 20 katastrálnych jutár (1 jutro = 0.575 hektára) a ďalej prisľúbila finančne odškodniť nehnuteľné majetky odsunutých kolonistov vo výške 110 miliónov slovenských korún. Súčasne na seba prevzala finančné záväzky hypotékami zaťažených nehnuteľností kolonistov, pričom mala uhradiť Zemskej banke v Prahe sumu 45 miliónov korún.