Kolonizácia 6. Životné podmienky kolonistov
Po prečítaní minulého článku, v ktorom sme sa venovali štátnej podpore kolónií na južnom Slovensku, by čitateľ mohol nadobudnúť pocit, že kolonisti boli protežovanou skupinou obyvateľstva. Je pravda, že o podobnej podpore sa tisíckam ďalších roľníkov, ani len nesnívalo. Ale v tomto prípade bolo rozhodujúce, aby vzniknuté kolónie fungovali aj naďalej, premenili sa na legitímne obce a zmenili demografické zloženie obyvateľstva slovenského juhu. Úrady si uvedomovali, že kolonisti to v novom prostredí nebudú mať ľahké.Hneď po zisku pôdy si musel každý novousadlík zabezpečiť nové bývanie. Do určitej miery sa aj v tomto prípade mohol obrátiť na svoje patronátne orgány, pričom mu mohol byť poskytnutý výhodný stavebný úver. Ak tak učinil stačilo mu pri stavbe domu použiť iba 25 percent finančných prostriedkov z vlastných zdrojov, 25 percent sa zaručovala poskytnúť Zemská banka. Zvyšnú polovicu nákladov na výstavbu domu mohol získať v podobe štátnej subvencie na rozvoj kolónií. No aj štátna podpora mala svoje medzery. Samozrejme veľkú rolu pri úspešnosti takejto podpory zohrala aj korupcia. Takže šance neboli určite pre každého rovnaké. Ďalším problémom bola ja legislatívna medzera, pretože takáto pomoc bola podľa zákona poskytovaná roľníkom, ktorí začali s výstavbou až v roku 1923, no samotný kolonizačný proces začal už v roku 1920.
Vtedy si kolonisti museli pomôcť celkom sami, tí chudobnejší, ktorí už použili finančné prostriedky na nákup pôdy, sa tak zadlžovali. Mnoho rodín muselo v novom domove dlho prebývať v provizórnych podmienkach, využívajúc hospodárske budovy ako provizórne obydlia. Samozrejmosťou boli aj obydlia polozemnicového charakteru.
V novinách Slovenský kolonista z 22.júna 1923 bola uverejnená kolektívna sťažnosť kolonistov: “najviac nás mrzí, že ani dnes nie sme všetci oslobodení od dlžôb, ktoré prinútení sme boli robiť pri zriaďovaní svojho nového domova. Chceli sme si všetci ešte do jaseni vystaviť primerané byty a hospodárske staviská, lebo väčšina z nás je len provizórne zariadená a veľká časť našich spolukolonistov vlastného bývania nemá“.
Teda sen o vlastnej pôde a novom domove, sa ani pri množstve možností, ktoré boli kolonistom ponúkané zo strany štátu, nenapĺňal tak ako mal. Aj samotní politickí predstavitelia, väčšinou samotní tvorcovia pozemkovej reformy, si uvedomovali problémy vzniknuté počas kolonizačného procesu. Poslanec za agrárnu stranu Pavol Blaho, zisťoval stav kolónií a zaujímal sa hlavne o sociálne a finančné zabezpečenie ich obyvateľov. V časopise Slovenská vlasť z roku 1923 bol uverejnený jeho príspevok, kde predložil konkrétny príklad z kolónie Siloš Pusta (dnes Šrobárová), kde boli kolonisti zaťažení dlhom vo výške jedného milióna Kčs.
Otázka kolonizácie sa prerokovávala aj v parlamente, kde slovenský poslanec Igor Hrušovský kriticky informoval o postupe vnútornej kolonizácie na južnom Slovensku. Kolonisti podľa Hrušovského boli aj napriek pôvodnej myšlienke celej pozemkovej reformy tak hospodársky poškodení, že mnohí utekali z kolónií a vracali sa do pôvodných regiónov, alebo odchádzali do USA a Kanady. Vo svojom príspevku uviedol príklad 15 kolónií (Čobánka, Čöröpusta, Hviezdoslavov, Kacagó, Kulantov, Leánymezö, Miloslavov, Margitmajer, Malý Fajkurt, Malý Homhán, Nová Ďala, Silošpusta, Selétkút, Újpusta, Štefanikov), kde bola finančná strata kolonistov až 11,5 milióna Kčs.
Príčinou stratovosti a zadlženosti roľníkov bola aj nerentabilita obchodu a zlá colná politika. Obrovské straty spôsobovali aj ceny obilia. Problémom bol priepastný rozdiel medzi cenou, ktorú roľník zaplatil pri kúpe osiva, a sumou, ktorú utŕžil pri predaji toho istého produktu z vlastnej úrody. Napríklad roľníci z kolónií Miloslavov a Silošpusta uvádzali skúsenosť z predaja obilia nasledovne: pri nákupe osiva zaplatili za 1q (100 kg) pšenice 420 Kčs, ale úrodu z tohto istého osiva už predávali iba za 150 Kčs za 1q. Samozrejme, že za nízku cenu obilia nemohla vláda, ceny tejto ako aj ďalších komodít sa odvádzali od svetových cien a svoju rolu zohrala aj nadprodukcia obilia v USA. Väčšina obchodníkov tak dala prednosť obiliu zo zámoria. Tak aj taký bol život kolonistov, čo mnohých viedlo k ďalšej migrácii.