Kapitoly z vojenských dejín Slovenska 3. (18. storočie – „storočie mieru“)

11. septembra 20157. februára 2016 Richard Miške 9242 Viewsarmáda, história, Slovensko, Uhorsko

Po Satmárskom mieri z roku 1711 sa začal postupný rozvoj Slovenska a slovenskej society, ktorý sa v našich dejinách etabloval ako obdobie hospodárskej stabilizácie a začiatkov osvietenského absolutizmu. V niektorých starších historických prácach o dejinách Uhorska sa 18. storočie nazýva „mierovým storočím“. Autori tým chceli zdôrazniť, že po 17. storočí plnom vojen a bojových stretov a po skončení protihabsburských stavovských povstaní v Uhorsku zavládol relatívny pokoj. Toto konštatovanie síce platí, ale iba čiastočne. Aj 18. storočie bolo totiž plné vojen, i keď prebiehali mimo Uhorska a bezprostredne sa nedotkli nášho územia. Iba za vlády troch panovníkov – Karola VI., Márie Terézie a Jozefa II. – v trvaní 80 rokov sa plných 40 rokov bojovalo. Mierové obdobie sa okrem iného odzrkadlilo v nebývalom demografickom raste. Podľa odhadov, ktorých základom bol celokrajinský súpis daňových poplatníkov z rokov 1715 a 1720, žilo na Slovensku vyše milióna obyvateľov a pred rokom 1790 už približne 1 800 000 osôb.

V roku 1714 skončila vojna o španielske dedičstvo a v roku 1715 bolo aj v uhorskej časti monarchie zriadené stále a „riadne“ vojsko. Služba v armáde sa stala povolaním, lebo až do konca 18. storočia bola služba takmer všade spravidla trvalá a doživotná, respektíve sa vykonávala do individuálneho prepustenia. Spočiatku sa jej príslušníci získavali dobrovoľným, no niekedy aj násilným verbovaním, tzv. lapačkami, pričom tí, čo verbovali, využívali rôzne fígle a úskoky. Mužstvo napĺňajúce stavy stáleho vojska začiatkom 18. storočia pochádzalo prevažne z dedičných habsburských krajín a dôstojnícky zbor taktiež tvorili predovšetkým občania pochádzajúci zo západných častí ríše, ale boli medzi nimi aj viacerí cudzinci. Z Uhorska sa po roku 1715 odviedlo iba okolo 3 000 pešiakov stáleho vojska a rovnaký počet jazdcov. Výrazným predelom v raste počtu uhorských peších plukov sa stal rok 1741. V súvislosti s vojnou o rakúske dedičstvo (1740 – 1748) snem v Bratislave schválil vyhlásenie generálnej insurekcie, ktorá sa týkala šľachtickej pohotovosti i portálneho stoličného vojska. Omnoho závažnejší bol však súhlas snemu s postavením 21 622 pešiakov, z ktorých sa malo utvoriť 6 nových plukov. Z nich boli dva postavené priamo na Slovensku a jeden z pohraničných slovenských stolíc. Uhorsko dodalo mužov, habsburská armádna správa zasa výstroj a výzbroj i vyšších dôstojníkov.

Po sedemročnej vojne (1756 – 1763) sa vojenský kontingent, t. j. počet povinne odvedených, určil presnejšie a rozdelil na jednotlivé územia habsburskej monarchie. Bol zavedený tzv. konskripčný systém odvodov, ktorý sa zakladal na súpise obyvateľstva, pričom verbovanie zostávalo. Zvýšil sa aj počet príslušníkov armády pochádzajúcich z územia Uhorska. Od roku 1781 už v Uhorsku fungovali aj doplňovacie vojenské obvody, odkiaľ sa verbovali nováčikovia pre jednotlivé pešie pluky. Tým sa národnostné zloženie jednotlivých plukov stávalo homogénnejším. Výber regrútov vykonávala vrchnosť, pričom pripúšťala možnosť poslať miesto vybraného regrúta náhradu. Príslušníci vyšších vrstiev spoločnosti boli spod regrútskej povinnosti spravidla oslobodení.

Pri nástupe cisára Jozefa II. roku 1780 mala habsburská armáda už 59 peších plukov (z toho 11 uhorských), 23 plukov jazdectva (z toho 9 husárskych), 17 hraničiarskych plukov, 3 pluky delostrelectva, 21 granátnickych práporov (z toho 3 uhorské), 1 čajkársky prápor, 1 zbor inžinierov a 1 zbor sapérov (ženistov).

Podľa konskripčného systému z roku 1781 sa zo Slovenska doplňovali tieto pluky:

2. peší pluk a 8. husársky pluk z Bratislavskej, Trenčianskej a Nitrianskej stolice;
19. peší a 10. husársky pluk z Abovskej, Turnianskej, Gemerskej, Oravskej, Liptovskej, Turčianskej, Šarišskej a Spišskej stolice;
33. peší a 3. husársky pluk z Tekovskej, Hontianskej, Zvolenskej, Ostrihomskej stolice, ako aj z časti Novohradskej stolice, ktorá tiež dodávala nováčikov aj do 32. pešieho a 1. husárskeho pluku.

Zemplínska a Užská stolica patrili do pôsobnosti 39. pešieho pluku a Komárňanská do 34. pešieho a 9. husárskeho pluku. Slováci z Dolnej zeme slúžili zväčša v 52. pešom a 4. husárskom pluku. Najmä pešie pluky č. 2 so sídlom v Bratislave, č. 19 so sídlom v Košiciach a č. 33. so sídlom vo Zvolene boli zložené prevažne zo Slovákov.
Neskôr, v roku 1809, sa sídlom verbovacieho obvodu 19. pešieho pluku stal Stoličný Belehrad (dnes Székésfehérvár), lebo jeho miesto zaujal už roku 1798 novoutvorený 60. pluk, ktorý sídlil v Levoči a verboval v Gemeri, Šariši a na Spiši. Liptovská a Oravská stolica patrila odvtedy 33. pluku a Abovsko-turnianska 34. pluku. Tieto zmeny viedli k tomu, že 2. a 33. peší pluk sa od roku 1781 až do roku 1857 formovali ako výrazne slovenské pluky.

Hlavným druhom vojska v 18. storočí zostávala pechota, ktorá aj početne tvorila najväčšiu časť ozbrojených síl. Od roku 1718 bol v rakúskej armáde oficiálne zavedený termín peší pluk (Infanterie-Regiment). Ďalšími poprednými druhmi vojska bolo jazdectvo, delostrelectvo a rodil sa štvrtý druh vojska – ženijné vojsko. V habsburskej armáde naďalej pretrvávala zvyklosť, že veliteľ pluku bol zároveň jeho majiteľom a pluk niesol jeho meno. Majiteľovi prislúchali rozsiahle právomoci, vrátane práva „meča a milosti“ čiže udelenia i odpustenia trestu smrti. Bez veliteľovho súhlasu sa nemohol žiaden príslušník pluku ani oženiť.

V roku 1769 jednotlivé pešie a jazdecké pluky dostali poradové hodnostné čísla, ktoré sa okrem malých výnimiek udržali až do roku 1918. Prečíslovanie jazdeckých plukov v rámci druhov jazdectva a súčasne aj hraničiarskych peších plukov sa uskutočnilo roku 1798. Každému pluku sa pri očíslovaní, respektíve prečíslovaní pridelilo číslo podľa rangu jeho majiteľa. Uplatnila sa pritom zásada: čím vyššia hodnosť, tým nižšie číslo. Napríklad holíčsky husársky pluk založený roku 1756 cisárom Františkom I., ktorého majiteľom naďalej zostal cisár, dostal poradové číslo 1.

Začiatkom 18. storočia sa kasárne na území Uhorska stavali iba ojedinele. Medzi prvými na území Slovenska vznikli kasárne v Košiciach roku 1713. Na ubytovanie vojsk slúžili niektoré staršie hradné objekty, ale vojsko bolo ubytovávané predovšetkým po dedinách a v letných mesiacoch aj v rôznych táboroch. Poddaní museli dodávať vojsku stravu a krmivo pre kone. Tieto dávky sa im síce odpočítali z daní, ale ceny produktov a služieb poskytovaných vojsku boli stanovené nižšie, než bola ich trhová cena. Vojsko sa zriedka uspokojovalo s predpísanými dodávkami a službami a neraz vymáhalo od poddaných viac ako mu prináležalo, počínalo si svojvoľne a dopúšťalo sa rôznych násilností.

Použitá literatúra:

DANGL, Vojtech. 2005. Bitky a bojiská v našich dejinách. Od Samovej ríše po vznik stálej armády. Bratislava : Perfekt, 2005. 243 s. ISBN 80-8046-310-7.

DANGL, Vojtech. 2007. Bitky a bojiská v našich dejinách 2. Od vzniku stálej armády po prvú svetovú vojnu. Bratislava : Perfekt, 2007. 291 s. ISBN 978-80-8046-374-8.

DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír. 1996. Vojenské dejiny Slovenska III. zväzok 1711 – 1914. Bratislava : MO SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1996. 241 s. ISBN 80-88842-02-6.