Osud kostolov a ich služobníkov

Vážení čitatelia, opätovne sa pokúsim na tejto stránke poukázať na možnosti genealogického výskumu na Slovensku. Výskum totiž nemusí (a ani by nemal) končiť pri dôslednom štúdiu matrík, ale práve naopak, mal by pokračovať ďalej. Každá rodina je individuálna, a preto by aj výsledky každého výskumu mali zodpovedať významu rodiny v histórii. 

            Moji predkovia v minulosti nezastávali krajinské úrady, nepatrili k významným vojenským, či cirkevným hodnostárom. Práve naopak, väčšina z nich sa venovala roľníctvu. Niekoľkí z predkov pôsobili ako kostolníci v kostoloch na severovýchode Slovenska. Dnes som sa preto rozhodol publikovať článok o histórii kostola a miestnej cirkvi práve z čias, kedy sa príbuzní o tento kostol starali. Môžem sa oprávnene domnievať, že problémy, ktoré vtedy trápili farára, museli zákonite trápiť aj kostolníka, ako kňazovho zástupcu z ľudu.

            V nasledujúcom texte preto prinášam príbeh o troch kostolníkoch, ktorí na prelome  18. a 19. stor. zastávali túto pozíciu v troch susediacich východoslovenských obciach, Ličartovciach, Ľubovci a Ruských Pekľanoch.

Obce Ličartovce, Ľubovec a Ruské Pekľany podľa 1. vojenského mapovania

Cirkev v Ličartovciach

            Najstaršie zmienky o pôsobení Katolíckej cirkvi v Ličartovciach pochádzajú 
zo spisov Barkóczyho kánonickej vizitácie Šarišského arcidiakonátu v roku 1749. Uvedený dokument hovorí o tom, že v Ličartovciach ako filiálke drienovskej farnosti stál drevený kostolík, ktorý v tých dobách využívali gréckokatolícki veriaci. Rímskokatolíkom, podľa spisu, chýbala okrem kostola aj „úctivosť k farárovi a vzťah k sláveniu sviatkov a iným prejavom zbožnosti.“[1]

            Druhá obdobná vizitácia sa konala na Šariši v roku 1775. V Ličartovciach je už drevený kostolík v rukách Rímskokatolíckej cirkvi. Kňaz sa v obci teší väčšej obľube, viac veriacich navštevuje pravidelne bohoslužby a celkovo duchovný život v obci rozkvitá[2].

            V tomto spise sa konečne objavujú aj mená služobníkov cirkvi, a tak som sa v ňom dočítal, že kostolníkom bol môj predok, Ján Zakarovský (1731 – 1791), o ktorom som už písal prv v článku http://www.geni.sk/urbarske-a-pozemkove-spisy-a-ich-vyznam-v-genealogii/. Matriky a ani žiadne súpisy nenaznačovali, že by sa venoval tejto profesii, takže nájdenie zmienky o ňom ma skutočne prekvapilo. 

            V texte sa jednoznačne píše: „V obci je kostolníkom Ján Zakarovský, ktorý je za svoju službu vyňatý z obecných povinností. Je striedmy a usilovne sa stará o dom Boží. 
Za vyzváňanie zvonov dostáva od štrnástich sedliakov štrnásť snopov zimnej pšenice a štrnásť snopov jačmeňa. Od panstva tiež jeden kríž[3]zimnej pšenice dostáva.“
V texte je detailne opísaný celý inventár dreveného kostolíka, ktorý bol pomerne skromný. Celý mobiliár tvorila jedna skriňa, v ktorej boli uložené bohoslužobné predmety, drevený stolec a oltár. V obci cirkvi prislúchala aj lúka, ktorú kosil kostolník. Ten sa tiež staral o päť úľov, a aj o jediný kľúč od kostola. Z textu nevyplýva jednoznačne, odkedy zastával pozíciu kostolníka v obci. Jeho pôsobenie vo funkcii skončilo pravdepodobne v roku 1788, kedy prešiel kostol definitívne do rúk Gréckokatolíckej cirkvi, resp. v r. 1791[4], keď vo veku 
60 rokov zomrel.

O sluhoch Cirkvi v Ličartovciach. Kánonická vizitácia z r. 1775.


Cirkev v Ľubovci

            Murovaný Kostol Narodenia Panny Márie v Ľubovci bol postavený v roku 1794. Ako kostolník tu pôsobil Ján Koscik (1770 – 1823). O jeho kostolníckej profesii som našiel len jediný záznam, a to zápis v matrike pochovaných Gréckokatolíckej cirkvi v Ruských Pekľanoch, kde je Ján označený ako „Syndicus Ecclesiae Luboczénsis.“ Aj keď sa gréckokatolíci nespomínali v neskorších rímskokatolíckych vizitáciách, predsa len sa mi podarilo zistiť viac vďaka Protokolu farnosti Ruské Pekľany, v ktorom približne v roku 1825 popisuje miestny farár Ján Sekerák detailne nielen inventár kostola, ale aj všetky predmety, o ktoré sa staral vtedajší kostolník. Preto odhadujem, že tie isté povinnosti spravoval 
za svojho života aj Ján Koscik.

Úmrtný zápis Jána Koscika z pekľanskej matriky.


Cirkev v Ruských Pekľanoch

            V Ruských Pekľanoch tiež stál starobylý drevený kostolík bez patrocínia. Môj predok, Juraj Lichvár (1751 – 1829) v ňom podľa farskej matriky pôsobil ako kostolník v rokoch 1787 – 1829. Vo farskom kostole sa počas jeho pôsobenia vystriedali celkovo štyria farári. Už počas súpisu gréckokatolíckych kostolov na Šariši z roku 1797 sa spomína, že farský kostol v Pekľanoch bol takmer ruinou. Cez strechu kostola údaje presvitali lúče svetla dovnútra a niektoré časti kostola už mali narušenú statiku. I keď sa vyslovene nespomína, aký starý bol tento kostol, čiastočne o jeho veku vypovedajú nápisy na kostolných zvonoch.     Najstaršie z nich pochádzali z Prešova a boli datované do r. 1631[5]. Prvý z farárov, Peter Búrik, nemal silu na realizáciu rekonštrukcie. Po ňom sa farárom stal Michal Barankovič. Z doby jeho pôsobenia v Pekľanoch v r. 1813 – 1817 pochádza viacero listín adresovaných tak cirkevnej, ako aj štátnej vrchnosti, v ktorých žiadal finančnú podporu 
pri stavbe nového kostola.

Záznam o úmrtí Juraja Lichvára. Podľa poznámky bol kostolníkom 42 rokov.


            Neuspel ani on, ani jeho nástupca vo funkcii, Jozef Gaganec. Posledným farárom, ktorého vo funkcii zažil Juraj Lichvár, bol Ján Sekerák. Počas svojho pôsobenia vo farnosti 
sa mu podarilo postaviť novú budovu fary. Čiastočne však na ňu doplatil, keďže zbierky z celej farnosti nepostačovali na stavbu nového kostola, a podobne ako M. Barankovičovi, aj J. Sekerákovi odmietla vrchnosť poskytnúť financie na stavbu nového kostola. Neskoršie schématizmy Gréckokatolíckej cirkvi potom dopovedali príbeh, ktorý už J. Sekerák nestihol vo svojich spisoch zaznamenať. V závere jeho pôsobenia v Ruských Pekľanoch, a tiež v závere života Juraja Lichvára došlo v júni roku 1829 k prepadnutiu strechy nad presbytériom, vďaka čomu bol kostol definitívne zatvorený a viac sa v ňom bohoslužby už nekonali.

„Kostolníci obcou zvolení sú Jozef Novysedlák a Juraj Lichvár, gréckokatolícki sedliaci…“


            Predpokladám, že aj pred dvesto rokmi bol kostol v obci otázkou prestíže. Istotne mal v očiach ľudu murovaný kostol väčšiu hodnotu, než ten drevený, a preto je pre mňa zaujímavý príbeh troch predkov, ktorí si slúžili Cirkvi ako kostolníci. Kým jeden z nich pôsobil od mladosti v murovanom kostole, ktorý stojí dodnes, druhému kostol spadol pred očami a krátko na to zomrel. Ten tretí sa tiež stavby murovaného kostola nedožil, zato 
sa však dožil jeho odňatia a pridelenia katolíkom iného obradu. Aj keď kostoly, v ktorých slúžili, už dnes nestoja, vo svojom srdci si všetci zachovali vieru, ktorú preniesli na ďalšie generácie a tá žije dodnes.


[1]ZUBKO Peter: Barkóczyho vizitácia Šarišského arcidiakonátu v roku 1749.  Bratislava, 2017. ISBN 978-80-89489-33-6

[2]Arcibiskupský archív v Košiciach. Kánonická vizitácia Karola Esterházyho z r. 1775. Farnosť Drienov.

[3]Krížom sa rozumela štvorica snopov.

[4]Schématizmus Gréckokatolíckej cirkvi v Prešove. Vyd. z r. 1853.

[5]Gréckokatolícky arcibiskupský archív v Prešove: Protokol farnosti Ruské Pekľany z r. 1820 – 1855.

Práve vyšla unikátna publikácia AKO SI ZOSTAVIŤ RODOKMEŇ, ktorá vám pomôže odhaliť históriu vášho rodu. Objednajte si ju pod stromček za zvýhodnenú cenu s venovaním od autorov. Stačí kliknúť sem!