Rozhovory o genealógii: Juraj Snopek

Rodokmeň
Rodokmeň

Na stránkach rodokmeň som sa rozhodol prinášať rozhovory s ľuďmi, ktorí sa rozhodli pátrať po svojich predkoch. Niektorí z nich budú profesionáli, väčšina však zrejme budú „len“ zapálení amatérski hľadači minulosti. Aj cez nich chcem ukázať, že s genealógiou môže začať skutočne každý – bez rozdielu veku, pohlavia, stavu účtu v banke:) Mojim prvým hosťom je Juraj Snopek. Genealógii sa začal venovať pred dvoma rokmi a je živým dôkazom toho, že pátranie po predkoch a tvorba rodkmeňa je silne návykové. Dôkazom toho, že usilovná práca prináša ovocie je aj stránka Snopekovci spod Inovca. Snáď neprezradím veľké tajomstvo, keď napíšem, že Juraj Snopek ochotne pomáha iným kolegom „pátračom“ na stránkach Fórum pro příznivce genealogie pod nickom DuroS. Patrí mu moja vďaka za ochotnú konzultáciu a tipy pri príprave tejto stránky, ako aj za odvahu byť „prvolezcom“ v rubrike (verím, že pravidelných) rozhovorov s genealógmi. Ale dosť bolo mojich slov, prečítajte si rozhovor.

Kedy ste začali s genealógiou a čo bolo podnetom pre rozbehnutie pátrania po predkoch?
Začnem trochu zoširoka, pretože sa to nedá vyjadriť jednou vetou. A ak, tak by znela asi takto: „Toto je pomníček môjmu nebohému otcovi.“ Asi pred dva a pol rokom, to už bol môj otec dosť chorľavý, sa ukázalo, že v rodine existuje notes s poznámkami, či akýmisi spomienkami môjho nebohého strýka, ktorý bol o 17 rokov starší od môjho otca. Jeho spomienky vyvolali v mojom otcovi akúsi vlnu nostalgie za pôvodným domovom, ale ťažko sa čítali. Chcel som urobiť otcovi radosť, a tak som sa dal do ich prepisovania s pomocou viacerých členov rodiny. Pochopiteľne, že historické udalosti, na pozadí ktorých sa všetko odohrávalo, som sa snažil overovať a tak vzniklo, podľa mňa, vcelku zaujímavé dielko o živote mojich starých rodičov a prarodičov s odkazom aj pre naše deti. Pri tej príležitosti som si potreboval overiť aj identitu v zápiskoch spomínaného grófa Attems-Gilleis, takže som sa venoval trochu aj jeho rodokmeňu. Otec tieto pamäti čítal znova a znova – nič iné ho nezaujímalo. A práve v tom období sa ozvali naši príbuzní z Argentíny, o ktorých sme akosi matne tušili, ale nevedeli sme, kde žijú, ako žijú, kto sú. Jeden z nich prišiel na návštevu Slovenska spolu s manželkou a vyslovil želanie, stretnúť sa so svojimi príbuznými. A keďže môj otec pochádzal z veľmi početnej rodiny, prišli na stretnutie len zástupcovia ich generácie. Na tomto stretnutí sa veľa rozprávalo o časoch minulých a aby všetci zúčastnení vedeli, ako je to s príbuzenskými vzťahmi, nakreslila sa na servítok jednoduchá schéma vzťahov od môjho pradeda až k súčasníkom. Keď som si prezeral fotografie z tejto akcie a videl na fotografii aj tento servítok, okamžite to prišlo. Túžil som spoznať svojich predkov bližšie, a tak som sa znova dal do hľadania. Najskôr na internete, kde som pochopiteľne takmer nič nenašiel, ale prešiel som mnoho stránok genealógov – amatérov. Videl som pred sebou možnosti, videl som mnoho príkladov, ako to robiť a tak som sa do toho pustil. Tento rok je teda tretím v mojom pátraní po predkoch, pričom kontinuálne pracujem aj na rodokmeni istej nobilitovanej rodiny, ktorej potomok je mojim veľkým fanúšikom a rovnako tak milovníkom histórie. Okrem toho pracujem na ďalších rodokmeňoch s mojím priezviskom v nádeji, že sa mi podarí prepojiť ich. Zatiaľ sa mi však podarilo len prepojiť tieto iné rodokmene medzi sebou…:-)

Aký je váš najsilnejší zážitok spojený s genealógiou?
Takmer emočné vykoľajenie mi spôsobil nález listiny z r. 1774 (ohodnotenie mlyna, ktorého správcom bol jeden z mojich predkov), o ktorej som síce vedel, že existuje, že by sa mala nachádzať v Štátnom archíve v Bytči, ale nevedel som v akom fonde. Ak vezmeme v úvahu nespočetné množstvo archiválií len z fondu Illešházyovcov, na ktorých panstve moji predkovia žili, bolo to niečo ako hľadanie ihly v kope sena. Napriek tomu som sa pokúsil vytypovať niekoľko fondov, ale nedúfal som, že ešte v ten deň sa mi ju podarí nájsť. A div sa svete – hneď v druhej škatuli som ju našiel! Bol to úžasný pocit držať v rukách úradnú listinu z 18. storočia, opatrenú pečaťou, na ktorej bol záznam o minulosti jedného z predkov. O tej listine som vedel z istej monografie, kde bol aj jej miniatúrny nečitateľný snímok. Dúfal som, že na nej nájdem konkrétne meno správcu mlyna. To, že na listine toto meno nebolo, mi trošku zatienilo pocit víťazstva. Po tom, ako som sa vytešil z nálezu, som okamžite zašiel do kaviarničky v bytčianskom kaštieli a pri kávičke som sa telefonicky podelil so svojim zážitkom s ľuďmi, ktorí so mnou zdieľajú rovnaké nadšenie pri pátraní po našich predkoch.

Odhalili ste počas pátrania niečo, čo malo byť radšej zabudnuté? Ako ste sa s tým vysporiadali?
Pokiaľ ide priamo o mojich predkov, nespomínam si na nič podobné. Sú isté miesta zahalené rúškom tajomstva, ktoré by pri istej predstavivosti mohli „zaváňať“ škandálikom, ale históriu si nemožno vymýšľať, treba sa pridržiavať faktov. Ja zatiaľ nemám fakty. Sú však rodokmene, na ktorých som pracoval, resp. pracujem, kde sa nájdu aj takéto miesta. Konkrétnosti si však, ak dovolíte, nechám pre seba;-) Navyše je celkom dobre možné, že sa k jednému z nich podarí napojiť môj rodokmeň a potom to už bude „v rodine“.

Máte predstavu koľko času, peňazí a kilometrov ste „investovali“ do genealógie?
Tak v tomto smere som veľmi zlým hospodárom, pretože o tom nemám absolútne žiaden prehľad. Jedno však viem, že každej z veličiny je to dosť vysoké číslo. Je to záľuba a venujem jej zo seba toľko, koľko sa dá. Asi len málokto si vedie evidenciu nákladov na svoje hobby. Na druhej strane je človek obmedzený svojimi možnosťami – ako zamestnaný, manžel a otec sa v prvom rade venujem zamestnaniu a rodine a ak zvýši čas, peniaze a energia, venujem ich svojej záľube.

Máte nejaký tip pre začínajúcich genealógov?
Nemám žiadny tajný tip. Od mnohých genealógov, alebo aj v príručkách a návodoch sa dozviete, že začať treba najskôr doma – rozhovormi s príbuznými, a to najmä tými najstaršími. Je to taký úžasný zdroj informácií, ktorého cenu spoznáme až vtedy, keď ho nemáme. A to vôbec nebolo myslené sentimentálne! Čo by som dal dnes za to, keby som ešte mohol hovoriť so svojimi starými rodičmi, resp. dnes ľutujem, že som nebol viac pozorný, ak hovorili o ich živote, o tom ako sa žilo, kto – čo – s kým – kedy:-) Keď mám dnes pred sebou údaje získané z archívov, chýba mi práve ten duch vtedajšej doby a „kudrlinky“ emočných vzťahov, nielen pokrvných, ktorými by som oživil osoby v rodokmeni. Okrem toho, ešte pred prvou návštevou archívu, je naozaj veľmi užitočné prečítať si čo-to od skúsenejších kolegov práve na takýchto stránkach, ako je rodokmen.ine.sk, alebo rôzne genealogické fóra. V mnohých prípadoch sa môžu dokonca prepracovať až k tomu, že nájdu ďalších „pátračov“, s ktorými ich budú spájať spoloční predkovia. Zamerať sa však treba najskôr na to, čo ma v archíve čaká, aké fondy, ako sa zapisovali kedysi niektoré údaje a pod. Odporúčam začať hľadať nie od najstaršej matriky danej farnosti, ale práve od konca – od dátumu narodenia najstaršieho známeho predka, ktorý sa narodil pred r. 1895 (rok od ktorého nazad do minulosti sú matriky uložené v štátnych archívoch). Jednak má bádateľ hneď prvý oporný bod, jednak sú v tom období pomerne čitateľné matriky, ale v neposlednom rade ide o to, že predkovia nemuseli v danej farnosti žiť od počiatku existencie matrík a navyše by ich mohlo odradiť pomerne ťažko čitateľné písmo v starších obdobiach. Na písmo si treba zvykať postupne. Osobne sa pamätám na hrôzu, keď som prvýkrát videl matriku so zápismi z r. 1714. Myslel som si, že to nikdy v živote neprečítam. Dá sa to, len to chce trpezlivosť a veľa času. Nesmieme očakávať, že po dvoch-troch návštevách archívu budeme mať všetko pohromade. Pochopiteľne, smola je, ak chýbajú zdroje, alebo sú neúplné. A tu treba povedať, že je dosť farností, z ktorých sa zachovali iba druhopisy matrík, ktoré sa začali viesť až zhruba v polovici 19. storočia, rovnako ako sa nezachovali súpisy obyvateľstva všetkých žúp (napr. z r. 1869 z Trenčianskej a Bratislavskej župy). V takých prípadoch nezostáva iné, ako zmieriť sa s tým, že viac nám história o našich predkoch neodhalí. Môžeme si však povedať, že to bolo nádherné obdobie hľadania, pátrania a skladania našej malej rodinnej mozaiky.

2 thoughts on “Rozhovory o genealógii: Juraj Snopek

  • 16. novembra 2010 at 17:29
    Permalink

    Vazeny pan Snopek, pozdravujem z Kulpina zo Srbska. Som majitelkou portalu http://www.kulpin.net na ktory ste napisali komentar (aspon sa tak domnievam). Članok na tom webe o etimologii priezvisk napisal Jan Kulik a Jaroslav Miklovic iba komentoval. Vy vsak oslovujete pana Miklovica, takze neviem ktoreho z panov mam upozornit na Vas komentar.
    S uctou Katarina Pucovska

  • 16. novembra 2010 at 19:01
    Permalink

    Dobry den pani Pucovska, velmi spravne a rychlo ste ma nasli;-) Ano, oslovil som pana Miklovica reakciou na jeho prispevok, kedze som nevidel moznost poslat mu sukromnu spravu, alebo email. Ale v podstate je jedno, kto mi bude vediet odpovedat na moje otazky. Kedze sa pan Miklovic prezentuje ako historik a genealog, naviac citoval vela zaujimavych zdrojov, ku ktorym ja, bohuzial, nemam pristup, domnievam sa, ze je lepsie oslovit jeho. Myslim, ze moja emailova adresa by mala byt na portali (uviedol som ju pri zadavani reakcie). Uz teraz Vam velmi pekne dakujem za promptnu reakciu.

Comments are closed.