Vznik a vývoj matrík

Matriky môžeme definovať ako verejné knihy respektíve verejné listiny, do ktorých sa zapisujú skutočnosti dôležité z hľadiska osobného stavu občanov. Podľa zákona o matrikách z roku 1949 sa do matrík zapisujú narodenia, manželstvá, úmrtia a iné skutočnosti, ktoré nám slúžia ku identifikácii osoby.

Pôvodne vznikali ako najzákladnejšia forma evidencie obyvateľstva pre potreby cirkvi. Zaznamenávali a dokumentovali všetky najpodstatnejšie skutočnosti každého človeka. Postupne zásahmi zo strany štátu získali súčasnú podobu. Vyvinuli sa z nich knihy záznamov o všetkých okolnostiach, ktoré sú dôležité pre poznanie osobného stavu občanov nielen v pomere cirkvi, ale i štátu.

Hlavná príčina zavedenia matrík súvisela s postavením a úlohou, ktorú zohrávalo kresťanstvo a cirkev v stredoveku. Cirkev ako jediná nositeľka vzdelanosti feudálnej spoločnosti pôsobila nielen v duchovnej sfére, ale aj vo výkone verejnej správy a práva. Udržiavala ľud v poslušnosti voči svojim feudálnym pánom. Snažila sa zabezpečiť kontrolu nad všetkými udalosťami, ktoré súviseli s osobným životom a stavom všetkých obyvateľov. Tomuto účelu malo slúžiť i vedenie matrík. Prvé zmienky o snahe viesť záznamy s charakterom matrík sa objavujú už na druhom Lateránskom koncile roku 1139, ktorý ukázal na ich potrebu a význam práve v záujme cirkevnej disciplíny. Záznamy o tom, že by sa po tomto koncile naozaj začalo s vedením matričných záznamov sa však do súčasnosti neobjavili.

Počnúc rokom 1515 sa začali zaoberať vedením matričných záznamov aj vo veľkolepom Uhorsku. Podnetom bolo konanie snemu v mestečku Veszpréme. Veszprémska synoda nariadila každému farárovi viesť záznamy, čiže knihu do ktorej sa mali zapisovať mená pokrstených, mená ich rodičov ako aj mená krstných rodičov, či deň a rok pokrstenia. Tieto knihy mali byť uložené v kostole. Ich význam spočíval predovšetkým v tom, že na základe zapísaných údajov sa dal kedykoľvek zistiť vek ako aj duchovné príbuzenstvo pokrstených. Aj napriek tomuto nariadeniu stav zachovania cirkevných matrík nijako nenasvedčuje, že by sa dodržiavalo. Za predpokladu, že by sa mnohé z týchto kníh mohli zničiť alebo stratiť, je len veľmi málo pravdepodobné, že by sa ani jedna z nich nebola zachovala.

S príchodom reformácie nastáva rozštiepenie dovtedy jednotnej cirkvi. Reformácia so sebou okrem iného priniesla aj vznik evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a kalvínskej cirkvi, nazývanej tiež reformovaná evanjelická cirkev. Jej rozšírenie bolo veľmi rýchle vo všetkých európskych krajinách, čo prinútilo katolícku cirkev, aby venovala evidencii svojich veriacich väčšiu pozornosť. Z tohto dôvodu sa v roku 1545 konal Tridentský koncil, ktorého hlavným zámerom bolo odstránenie rozkolu a obnovenie jednoty cirkvi, veľká pozornosť sa venovala aj matrikám. Výsledkom 24. zasadnutia Tridentského koncilu v novembri 1563 bolo vyhlásenie doktríny o „sviatosti manželstva“. Touto doktrínou vydal koncil nariadenie, ktorým určil presný postup uzavretia manželstva ako „dobrovoľného a nerozlučiteľného zväzku“ a zároveň nariadil, aby každý farár viedol a starostlivo uchoval knihu, do ktorej sa majú zapisovať mená manželov, svedkov ako aj miesto a dátum manželskej zmluvy. Manželstvo malo byť uzákonené len medzi pokrstenými osobami, preto tridentský koncil zdôraznil aj nutnosť vedenia kníh pokrstených.

Po ukončení tridentského koncilu bola z podnetu ostrihomského arcibiskupa zvolaná roku 1564 do Trnavy synoda, aby prerokovala realizáciu uznesení koncilu i nariadení týkajúcich sa knihy pokrstených a knihy manželstiev. V duchu ustanovenia tridentského koncilu sa viedli i rokovania ďalšej trnavskej synody z roku 1611. Táto synoda opäť zdôraznila povinnosť a dodržiavanie koncilových uznesení. V oblasti vedenia matrík prikázala každému pokrstenému určiť krstných rodičov, ktorí sa mali spolu s menom pokrsteného riadne zapísať do príslušnej knihy. Tento postup mal byť zachovaný i vtedy, ak dieťa v naliehavom prípade pokrstila pôrodná baba alebo iná osoba. Zároveň táto synoda opätovne pripomenula i povinnosť farárov zaznačiť do príslušnej knihy všetky predpísané údaje týkajúce sa uzavretia manželstva.

Roku 1614 vyšla na príkaz pápeža Pavla V. „Rituale Romanum“, ktorého obsah tvorili pokyny pre „vysluhovanie sviatostí“ a vykonávanie náboženských obradov. Podľa tohto rituálu sa malo v každom kostole viesť päť druhov farských kníh:

• kniha pokrstených – do ktorej sa zapisovali všetky náležitosti týkajúce sa krstu (krstný rodičia, deň arok krstu, meno pokrsteného)
• kniha birmovaných – do ktorej sa zapisovali všetky náležitostí týkajúce sa birmovnej slávnosti
• kniha sobášených – ktorá obsahovala všetky predpísané náležitosti, ktoré sa zapisovali pri uzavretí sviatosti manželstva
• kniha veriacich
• kniha zomrelých – túto knihu mali povinnosť viesť najmä tie kostoly, pri ktorých boli zomrelí pochovávaní.

Vzhľadom na to, že sa do týchto kníh zapisoval aj rok a deň, postupom času sa stali z občianskeho práva matrikami. Podľa Rituale Romanum sa na príkaz ostrihomskéno arcibiskupa vypracovalo Rituale Strigoniense, ktoré sa stalo záväzným pre všetkých katolíkov v Uhorsku. Vychádzajúc z neho sa roku 1629 v Trnave opäť konala ďalšia diecézálna synoda, ktorá opätovne zdôraznila povinnosti farárov. Zvýšenú pozornosť knihám matričného charakteru dokumentuje aj ustanovenie, že pri preberaní fary novým farárom bol odchádzajúci farár povinný zvlášť odovzdať inventár fary spolu s „matričnými“ knihami.
Napriek všetkým nariadeniam a opatreniam cirkevných vrchností zostávalo zavádzanie matričných kníh do reálneho života stále nedostačujúce a neuspokojivé. Dôkazom toho je aj nariadenie trnavskej synody, ktorá roku 1638 nariaďuje pri kanonických vizitáciách kontrolovať, či sa na farách nachádzajú predpísané knihy. Za nedostatky a nedodržanie týchto nariadení boli ukladané prísne tresty.

Až na začiatku 17. storočia začali vytrvalé vrchnostenské zásahy prinášať uspokojivé výsledky. Matriky, respektíve matričné knihy sa začali postupne zavádzať na všetkých farách. Ich rozšírenie bolo nepochybne spojené s konsolidáciou a opätovným upevnením pozície katolíckej cirkvi a s nástupom rekatolizácie. V druhej polovici 17. storočia sa matriky viedli už takmer na všetkých farnostiach. Spočiatku boli do katolíckych matrík zapisovaní aj evanjelici, ale v miestach, kde nemecké obyvateľstvo ochotnejšie prijímalo reformáciu, sa viedli vlastné evanjelické matriky. Tieto matriky sa však nepovažovali za hodnoverné a od čias Karola III. na základe jeho Resolutio Carolina z roku 1731 podliehali prísnemu dozoru katolíckych duchovných. Táto situácia trvala až do vydania tolerančného patentu.

Rozširovanie matrík pokračovalo i v nasledujúcich rokoch. Najväčší rozmach dosiahli za vládnutia Márie Terézie a Jozefa II. Ich rozširovaním sa zvýšil aj záujem štátu o ne. Bolo vydaných množstvo nariadení. Prvým, v celom rade nariadení z tejto oblasti bolo nariadenie Márie Terézie z 29. decembra 1769 o ochrane cirkevných matrík pokrstených. Farári boli povinní dobre ich opatrovať a nikomu nesmeli vydať ich originál. Ďalšie nariadenia týkajúce sa ochrany matrík ako aj otázok výpisov z nich a z iných matričných dokumentov boli postupne vydávané v rokoch 1770, 1771, 1772 a 1778. Mária Terézia, ale predovšetkým jej syn Jozef II., boli absolutistickí panovníci. Svojou vládou výrazne zasiahli do záležitostí cirkvi, ktorú sa snažili podriadiť záujmom štátu. Jozef II. sa v súlade so svojimi politickými cieľmi snažil vylúčiť náboženskú diskrimináciu, predovšetkým prenasledovanie protestantov. Prvoradý význam v tomto smere malo vydanie jeho Tolerančného patentu.

Týmto patentom zaručil náboženskú slobodu protestantom – evanjelikom i kalvínom – a oficiálne uznanie pravoslávnych. Vydanie tolerančného patentu spôsobilo v pomerne krátkom čase založenie väčšieho počtu nových protestantských fár, nazývaných tiež jozefínske, na ktorých sa viedli samostatné matriky. Jozef II. pochopil dôležitosť a význam matrík ako evidencie obyvateľstva, nielen z hľadiska osobného a cirkevného, ale hlavne pre potreby verejnej správy, pre účely hospodárske, vojenské i štatistické. Roku 1781 patentom z 1. mája vyhlásil rímsko-katolícke matriky za právoplatné verejné knihy a ďalším patentom z roku 1784 nariadil, aby sa každý druh matrík viedol v osobitnej knihe narodených, sobášených a zomrelých podľa predpísaných rubrík. Roku 1786 Jozef II. vydal tzv. manželský patent. Tento patent v súvislosti s úpravou právnického súdnictva, v rámci celkovej reformy právneho poriadku v Uhorsku, zaväzoval každého farára, pastora či popa, aby vlastnou rukou zapísal do matriky sobášených, všetky manželstvá uzavreté v jeho farnosti. Bolo potrebné zreteľne označiť mená manželov, prítomných svedkov, miesto sobáša a napokon oddávajúceho farára, aby tak uzavreté manželstvo malo aj formálnu platnosť. Dekrétom z roku 1786 upravil Jozef II. vedenie matrík humanitnými ústavmi, nemocnicami, pôrodnicami a nálezincami. Nasledujúcim dekrétom z roku 1788 nariadil povinný zápis svedkov krstu.
Roku 1827 za vlády Františka I. prišlo nariadenie, aby si všetky vierovyznania viedli matriky v dvoch exemplároch, z ktorých jeden z každého druhu sa každý rok musel odovzdať do archívu príslušnej municipálnej vrchnosti:

• v župách služným
• v mestách do mestských archívov.

Katolícke, gréckokatolícke a evanjelické matriky sa do 19. storočia viedli v latinskom jazyku. Evanjelické matriky aj v nemčine, prípadne inom jazyku. Výnimkou boli len kalvíni, ktorí spravidla používali reč ľudu, vzhľadom na teritoriálne rozšírenie tohto náboženstva to bola maďarčina. Jozef II. nariadil viesť matriky židom v nemeckom jazyku. Nariadenie z roku 1840 znamenalo, že do troch rokov sa všetky matriky mali viesť len v maďarčine. Od mája 1843 boli zavedené nové matričné tlačivá a knihy s maďarskými rubrikami. Používanie maďarčiny bolo len do roku 1851. Po tomto roku začala väčšina rímskokatolíckych farárov znovu používať latinčinu. V gréckokatolíckych, evanjelických a kalvínskych farnostiach sa pri vedení matrík používala aj nemčina, maďarčina, slovenčina ale aj rusínsky jazyk. Roku 1868 prišiel do platnosti národnostný zákon, ktorý umožnil farským úradom, aby si jazyk zvolili ľubovoľne.

Zdroj: referaty.atlas.sk