Diárium Jozefa Gabrieňa (Liptov 19. storočia) 5. časť

Pozoruhodné zápisky Jozefa Gabrieňa (1810 – 1887) zachytávajú udalosti horného Uhorska v 19. storočí. Približujú nám sociálne, hospodárske, politické, ale aj prírodné pomery vtedajšieho Liptova, v mnohom podobné aj ostatným častiam Uhorska. Napríklad na klimatických pomeroch a ich vplyve na (ne-)úrody je nádherne vidieť následné vlny cholerových epidémií. Jozef Gabrieň žil v Nemeckej (teraz Partizánskej) Ľupči. Dnes vám vďaka Petre Mojíkovej prinášame piatu časť.  Zápisky sú v pôvodnom znení tak, ako sa zachovali v originálnom zázname.

Opis príhod političných, jakové sa v časoveku zbehli

Prve nežli takové začnem opisovať, predstavujem už teraz žijúcemu mladšiemu, ale i budúcimu pokoleniu, k pochopení, aby si predstavili, jaké cesty boli pred rokom 1821. A tak ku snadnejšiemu pochopení, nech si predstavia cesty polnie, které nejsu vykladané, jakové sa v čas obzvlášte dluho – trvanlivého Dažďa, a takové byli v celej Stolici. A doložiť mi jest nutno, aby som sa vyslovil, že všecky prvšie pokolenia boli velmi ničemné, ponevač do roku 1821 ani na jednu dlaň cesty nikde v stolici urobeno nebylo a len s rokom

1821 počiatok sa stal. Ja pisateľ tohoto, v jedenáctom roku svojho života, prítomný som byl z povinnosti na cestách robiť, a síce v tom vŕšku od mosta mikulášskeho ku Palúdzke, už vymúranej ceste, kde sme dva a dva od Váhu piesči nosili na filpasach a zasypávali, a v Palúdzke u Plechov za dve noci spali – lebo sme boli na tri dni vypravení k tej práci, a síce nie za plat, ale z poriadku. A tak potomne už z roka na rok sa tieto cesty robili od mikulášskeho mosta vdol, vyše mosta ale vhor robili tie obce, které od Mikuláša vyše bývali. A když toto písem, a síce 1883. roku boli cesty povykladané, aj obecné pobočnie, i v našom meste obzvlášte pod Richtárstvom Adama Obrcjany, a teraz sa už len po vrchu piargujú.

1822 Tajch v našej doline Ľupčianskej byl skrze Olejníka budovaný na Conto Cassy Lesnej.

Za Roky 1823, 1824, 1825, 1826, 1827, 1828, 1829 a 1830 nemám co dúležitieho písať.

1831 Adam Filadelfi prišel za kňaza, když v ten rok pán Jan Kmety zomrel, spočiatku Cholery, která je opísaná medzi príhodami prírodnými, – to byl kňaz Telom i Duchom, Boh ho osláv.

1834 Dom Štabatný, bol Stoličný, teraz Mestská krčma, bol od Stolice odkúpený. Za čo neviem, ale bezpochyby lacnejšie, ako teraz ročná Arenda donáša.

1836 Cesta od hurtuvanca k nám vedúca bola tak hlboká, že kto sa do nej chcel pustiť, musel napred bežať a zvedieť, či sa s niekým nestretne, lebo by si nemohli jeden druhému vystúpiť, a tak tohoto 1836. roku bola ta cesta ponad tú hlbokú vyvedená, a trvala až do roku 1875. Že ale bola príliš strmná, tedy roku 1875 tu strmnú cestu mesto dalo zválať do tej hlbokej, a skálím tým čo už bola vykladaná vyložili ju dúbravci tak ako je dnes, cesta prvšiu strmosť stratila a jest pohodlná.

1837, 1838, 1839 a 1840 žiadne nepríjemnosti nepriniesli.

1840 Chotár od Lužnanskej strany byl delený, v prítomnosti Mesta aj Comory. Sudcom byl Madocsány Pál, jak Vicišpán. V ten čas když mel Vicišpán na jednej kope Sententiu položiť, byli sme z mesta všetci ta vyvolaní pre urputnosť Lužnanov, ponevač když Vicišpán Sententiu prečítal a povjedal, do ruku vezmúc prihotovenú svrčinku, tuto robte métu, jeden Lužnan měl tak planú smelosť, že ponad hlavu Vicišpána sekerou zasiahnúc, dolu tú svrčinku stiahnul. Na rozkaz métu sme hneď urobili, Sententiu vyrknul, že odtiaľto, tamto cez Turianske rovne ku Medveď skale, a odtud na Grúň, a potom na vrch Chabenca, Mestu Nemeckej Ľupči právom určitosti oddáva. Na to všetci Lužnania, aj Comisia Komorská, sa rozpŕchli a pominuli jako smrad. Potom sme nocúvali nad žlebkami v Železnom, to bola noc velmi kratochvílna, so spevom, veselím, a strelbou prežitá.