Kolonizácia 11. Okupácia v médiách

Šokujúce správy o postavení kolonistov na okupovanom území sa v prvých novembrových dňoch 1938 objavovali aj v slovenskej dennej tlači. V denníku Slovenská politika sa 15. novembra 1938 objavil rozsiahli článok s názvom „Maďarské besnenie proti kolonistom“. Článok priniesol správy o kolonistoch utečencoch, ktorí prúdili do Bratislavy po desiatkach až stovkách. V Bratislave hľadali pomoc, obracajúc sa na príslušné úrady, ktoré boli zodpovedné za realizáciu vnútornej kolonizácie a to hlavne Kolonizačný referát v Bratislave.

Tlačová správa opisuje situáciu kolonistov zhromaždených na železničnej stanici v Bratislave ako veľmi zúfalú. Viacerí kolonisti boli vraj zranení, zbedačení a často bez finančných prostriedkov, odkázaní len na pomoc dobrovoľníckych organizácií, ktoré im poskytovali v chladnom novembrovom počasí jedlo a teplý čaj. Zúfalým kolonistom podľa novín pomáhali členky spolku YWCA a bratislavskí skauti.

V médiách sa objavila aj správa o zavraždení troch kolonistov v Köbölkúte (Gbelce), kde vraj maďarská armáda popravila roľníka Marštejna obesením a kolonistov Potměšila a Králička zastrelili. Ďalej sa objavili informácie o vyčíňaní maďarských honvédov na kolónii Aradpraedium (Nová Vieska), kde údajne ženy boli znásilnené a muži zbití.

Slovenský denník priniesol správu o násilnostiach na kolónii Štefánikovo: „Tam bola neobyčajne surová rabovačka, obyvateľstvo týrali a bili tak, že srdcervúci plač a krik detí bolo počuť až v poldruha kilometra vzdialenom Takšoni“.

Noviny Slovenská politika zase opisujú osud kolonistov z Hviezdoslavova na Žitnom ostrove, ktorí predpokladali, že ich kolónia sa nedostane do Maďarska, a tak zostávali na svojich usadlostiach. Ale po obsadení susedných kolónii Fakov a Macov poslali najskôr do bezpečia svoje ženy a deti, a muži sa snažili ešte zachrániť čo sa dalo zo svojho majetku. Väčšina si však podľa tlače zachránila len holý život.

Určite emotívne musel na čitateľov dennej tlače pôsobiť článok o kolonistovi z Hurbanovej Novej Vsi pri Senci, ktorý išiel na bicykli zo Senca do svojej obce. Na ceste ho zastavili maďarskí vojaci. Po jeho identifikácii a zistení , že ide o kolonistu pôvodom z Moravy, mu vzali bicykel a jeho zbili a hodili do Dunaja. Keď si v rieke zachraňoval svoj život, vojaci naňho strieľali. Jemu sa podarilo zachrániť sa a dostal sa do Bratislavy.

Slovenské obyvateľstvo, žijúce na slovenskom území šokovali aj správy o násilnostiach páchaných na kolonistoch aj v kolónií Fakov a v obci Várkoni (Vrakúň). V kolónii Fakov maďarské vojsko kolonistov okradlo a držalo ich celý deň zhromaždených v strede obce, pričom až navečer im dovolili vzdialiť sa do svojich domovov. No zároveň prišiel nový rozkaz: všetci kolonisti musia byť vyhostení z obce!

Kolonisti žijúci v obci Várkoni (Vrakúň) pri Dunajskej Strede boli okradnutí vlastnými susedmi maďarskej národnosti z obce, s ktorými podľa ich názoru žili pred príchodom maďarských vojakov vo vzájomnej zhode. Po okradnutí a útokoch na ich obydlia išli niektorí zástupcovia obce podať sťažnosť na vojenské veliteľstvo v Dunajskej Strede. Tam však boli maďarskými vojakmi zatknutí a zbití. Zároveň boli okradnutí, pretože pri osobnej prehliadke u nich objavili značné množstvo peňazí, ktoré si takto chceli ochrániť pred odcudzením z ich obydlí. Po výsluchu boli dopravení na hranicu a prepustení s tým, že boli z územia Maďarska vyhostení bez možnosti spojiť sa svojimi rodinami.

Vo všetkých týchto prípadoch išlo však v tom čase o nie celkom overené fakty. Predsa len okupované územie bolo izolované od slovenského a aj média sa museli často spoliehať len na informácie, ktoré ani nebolo možné overiť, pretože na kolónie ležiace hlboko v okupovanom území sa nebolo možné dostať. Dosť často išlo o informácie z druhej ruky. Objavovali sa aj hlasy, že netreba všetky správy brať vážne a treba zachovávať pokoj, aby nedochádzalo k vyhroteniu národnostných problémov aj na slovenskom území, kde predsa len zostalo dosť obyvateľov maďarskej národnosti, čo by malo opäť negatívny dopad na Slovákov a Čechov zostávajúcich na okupovanom území.

Takýto postoj asi najviac presadzoval slovenský šéf Úradu propagandy Alexander Mach. Mach v článku „Slobodomurárski a židovskí zakuklenci v práci“ s podtitulkom „Prehnané bájky o zločinoch na slovenských kolonistoch“ obviňoval v titulku označených zo snahy destabilizovať slovenskú vládu zbytočným zhoršovaním slovensko-maďarských vzťahov. Spochybňoval spomínanú popravu slovenského kolonistu, bývalého legionára Králička v Köbölkúte (Gbelce). Tvrdil, že žiadny kolonista nebol zavraždený, aj keď násilie spôsobené civilným maďarským obyvateľstva na okupovanom území nepopieral.

Mach zdôrazňoval, že viaceré fakty si osobne sám overoval a zistil, že ak sa niektoré útoky na kolonistov stali, tak boli účelovo nafúknuté tak, aby sa pozornosť zamerala na českých kolonistov. Podľa Deáka aj preto Prezídium policajného riaditeľstva nariadilo okresným náčelníkom, ich podriadeným notárstvam a žandárskym staniciam, aby zhromažďovali výpovede od utečencov a kolonistov z okupovaného územia. Menované orgány mali utečencov vypočúvať a zapisovať ich výpovede, pričom výpovede sa mali vzájomne kontrolovať a overovať. Poškodení mali vypovedať pod prísahou, a nikdy sa nemali brať do úvahy informácie jednotlivcov, ktorí neboli priamymi svedkami udalostí.