Kapitoly z vojenských dejín Slovenska 5. (Armáda po revolúcii 1848/1849)

Revolúcia v rokoch 1848 – 1849 bola vojensky porazená a v habsburskej ríši bol nastolený nový absolutistický režim opierajúci sa o armádu, políciu, novovytvorené žandárstvo a prebujnený úradnícky aparát. Zrušením poddanstva bola síce moc šľachty narušená, avšak aj naďalej zostávala popri vznikajúcej buržoáznej vrstve najfavorizovanejšou spoločenskou triedou.

Po revolúcii, najmä od roku 1851 došlo k niekoľkým reorganizáciám, v rámci ktorých vzrástol počet peších plukov. Už v tom istom roku vznikli 4 nové radové pešie pluky, takže ich počet stúpol na 62 a po prehratej vojne s Talianskom sa v roku 1860 ich počet zvýšil na 80. Tento stav zostal nezmenený až do roku 1883. Pred zavedením všeobecnej brannej povinnosti roku 1868 sa z krajín svätoštefanskej koruny celkovo dopĺňalo 41 radových peších plukov.

Z nich sa z územia Slovenska úplne alebo čiastočne dopĺňali:

• 2. peší pluk do roku 1857,
• 12. peší pluk od roku 1853 s náborovým obvodom v Levoči a od roku 1857 s doplňovacím veliteľstvom v Komárne,
• 20. peší pluk, ktorý v rokoch 1857 – 1860 mal výpomocný doplňovací obvod v komitáte Horného Uhorska a neskôr so samostatným doplňovacím obvodným výpomocným revizoriátom v Levoči,
• 25. peší pluk od roku 1860 s doplňovacím obvodným veliteľstvom v Lučenci,
• 26. peší pluk od roku 1866 s doplňovacím obvodným veliteľstvom v Ostrihome,
• 34. peší pluk s doplňovacím obvodným veliteľstvom v Košiciach,
• 66. peší pluk od roku 1860 s doplňovacím veliteľstvom v Užhorode,
• 67. peší pluk od roku 1860 s doplňovacím veliteľstvom v Prešove,
• 71. peší pluk od roku 1860 s doplňovacím veliteľstvom v Trenčíne,
• 72. peší pluk od roku 1860 s doplňovacím veliteľstvom v Bratislave.

V dislokácii peších útvarov bádať snahu, aby národnostná príslušnosť nekomplikovala situáciu vo velení v prípade ich nasadenia proti domácemu obyvateľstvu. Napríklad 25. peší pluk mal postupne posádky v Taliansku, Dalmácii, Rakúsku a Čechách alebo 72. peší pluk na Slovensku, potom v Sliezsku, Rakúsku, Dalmácii, Čechách a opäť na Slovensku. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v súvislosti s novým systémom doplňovania sa exteritoriálnosť v dislokácii vojsk o niečo zmiernila.
Doplňovacie obvody pre delostrelecké pluky sa v rôznych časových úsekoch menili, čo sťažuje sledovanie účasti Slovákov v jednotlivých delostreleckých útvaroch. Najviac príslušníkov slovenskej národnosti sa zrejme nachádzalo v 7. delostreleckom pluku, ktorý bol od roku 1860 doplňovaný z doplňovacích obvodov 8., 12., 71. a 72. pešieho pluku.

Branná povinnosť trvala od 20. do 27. roku života občana, služobná povinnosť bola 8 rokov v prezenčnej, tzv. „radovej“ službe a 2 roky v zálohe. Skutočná činná vojenská služba však bola spravidla, najmä pre finančné problémy v armáde, kratšia. Zo 120 až 150-tisíc brancov odvedených ročne vojenskú službu nastúpili približne dve tretiny. Z územia Slovenska ročne v priemere odvádzali 4 až 6-tisíc mužov.

Niektoré povolania a vysokoškolské vzdelanie umožňovali vyňať spod brannej povinnosti, v mnohých prípadoch bolo i naďalej možné sa z vojenskej služby vykúpiť. Praktizoval sa aj starý spôsob zastupovania náhradníkom. Vyskytli sa aj prípady, že sa používalo losovanie a vojnopovinných povolávali v poradí podľa vylosovaného čísla.

V polovici päťdesiatych rokov činil mierový stav armády 220 – 240-tisíc, vojnový stav 750 – 800-tisíc mužov. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní mierový stav vzrástol na 260-tisíc mužov.

Pechota Rakúsko-uhorskej armády koncom 19. storočia.

Od revolúcie po zavedenie všeobecnej brannej povinnosti (1868) sa Rakúske cisárstvo aktívne zapojilo do viacerých vojnových konfliktov, v ktorých bojovali aj vojaci z nášho územia. V roku 1859 viedlo vojnu o udržanie si nadvlády nad Lobmbardsko-Benátskom (dnes severné Taliansko) proti Sardínskemu kráľovstvu, ktoré chcelo zjednotiť roztrieštené Taliansko a jeho spojencovi Francúzsku. Bojov sa zúčastnili aj Slováci odvedení k 12., 20. a 34. pešiemu pluku, 29. poľnému streleckému práporu a 2. a 7. poľnému delostreleckému pluku. Vojna skončila 12. júla 1859 (začala v apríli) uzavretím prímeria. Rakúske cisárstvo prišlo o Lombardsko, ktoré pripadlo Sardínskemu kráľovstvu. To v roku 1861 zjednotilo Taliansko pod žezlom sardínskeho kráľa.

V roku 1864 Prusko spoločne s Rakúskym cisárstvom napadlo Dánsko. Do rakúskeho kontingentu boli začlenené aj dva pluky doplňované z územia Slovenska, a to 34. košický a 72. bratislavský peší pluk. Vojna v Dánsku skončila ešte v tom istom roku prímerím, na základe ktorého Šlezvicko, Holšteinsko a Laurenburg zostali v dočasnej spoločnej vláde víťazov.

Posledným konfliktom bola vojna odohrávajúca sa v roku 1866 medzi Rakúskym cisárstvom na jednej strane a Pruskom a Talianskom na strane druhej. Rozhodujúca bitka tejto vojny pri Hradci Králové (3. 7. 1866), ktorá skončila rakúskou porážkou, bola po bitke pri Lipsku v roku 1813 najväčším bojovým stretnutím 19. storočia. Na oboch stranách sa stretlo 430 000 vojakov. K poslednému významnejšiemu bojovému stretnutiu došlo na území Slovenska pri Lamači 22. 7. 1866. Boje prebiehali len dopoludnia, keďže o 12:00 vstúpilo do platnosti prímerie. V rámci mierovej zmluvy muselo Rakúsko postúpiť Taliansku Benátsko a Prusko získalo Šlezvicko-Holšteinsko. Tejto vojny sa zúčastnili všetky pechotné jednotky a prevažná časť delostreleckých útvarov, v ktorých boli Slováci. Tri pešie pluky – 12., 26. a 67. boli začlenené do IV. armádneho zboru a zúčastnili sa takmer všetkých bojov, do ktorých zbor zasiahol, vrátane bitky pri Hradci Králové. Tejto bitky sa zúčastnili aj 34. a 72. peší pluk, ktoré boli začlenené do I. armádneho zboru. Bojov na talianskom fronte sa Slováci zúčastnili napríklad v 66. pešom pluku.

Použitá literatúra:

DANGL, Vojtech. 2007. Bitky a bojiská v našich dejinách 2. Od vzniku stálej armády po prvú svetovú vojnu. Bratislava : Perfekt, 2007. 291 s. ISBN 978-80-8046-374-8.

DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír. 1996. Vojenské dejiny Slovenska III. zväzok 1711 – 1914. Bratislava : MO SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1996. 241 s. ISBN 80-88842-02-6.