Kolonizácia 13. Pozemkové vlastníctvo kolonistov v ohrození

Veľkým problémom v čase maďarskej okupácie po Viedenskej arbitráži bol aj fakt, že mnohí kolonisti nemali ešte ani v roku 1938 zaknihované vlastníctvo pridelenej pôdy. Tento stav si uvedomovala aj slovenská vláda, ktorá si už v októbri 1938 dala vypracovať analýzu majetkových pomerov kolonistov a možné hrozby ohrozenia ich majetkových pomerov po okupácií.

Materiál vypracoval Dr. P. Fábry s názvom „Likvidácia súkromnoprávnych pomerov na území odstúpenom Maďarsku“. Tento materiál uvádzal, že pozemková reforma zaviedla množstvo kategórií vlastníctva pôdy. V čase jej realizácie bola táto rôznorodosť opodstatnená, pri revízii hraníc však spôsobovala oprávnené ťažkosti.

Išlo o nasledovné formy vlastníctva:

  • kúpa majetku z voľnej ruky záboru nepodliehajúcej
  • kúpa majetku z pôdy záboru podliehajúcej
  • prídel tzv. zbytkových statkov
  • prídel (kolonizačných) nedielov
  • prídel jednotlivých parciel
  • nútený nájom
  • nájom pridelených parciel alebo do držby nevstúpených parciel
  • nájom do držby vstúpených alebo ponechaných parciel

Vo väčšine prípadov išlo o súkromné vlastníctvo, ale z právneho hľadiska tak tomu celkom nebolo. Vlastníctvo pôdy získané pozemkovou reformou bolo zaťažené rôznymi bremenami a obmedzeniami.

Veľká časť kolonistov pôdu získavala kúpou cez rôzne bankové produkty. Napríklad Zemská banka poskytovala kolonistom držobné úvery s lehotou splatnosti až 33 rokov. Väčšina kolonizačných roľníckych nedielov nebola ešte v roku 1938 zaknihovaných, teda stále boli vlastníctvom štátu. V takýchto prípadoch hrozilo, že Maďarsko ich okupáciou prevezme do priameho vlastníctva, a de iure tak neohrozí súkromné vlastníctvo majiteľov. Na týchto pozemkoch už však stáli usadlosti kolonistov, ktoré boli tiež často zafinancované cez stavebné úvery.

Aj napriek krátkosti času, dal Štátny pozemkový úrad pokyn urýchleného zaknihovania pozemkového vlastníctva  a vydávanie listov vlastníctva aj tým kolonistom, ktorí ho z rôznych príčin ešte nevlastnili. Úrady, ktoré zastrešovali kolonizáciu sa domnievali, že aj takto si budú môcť kolonisti svoj majetok pri odchode aspoň speňažiť, alebo v rámci bilaterálnych rokovaní, by bolo možné aj po okupácii ešte vyjednať pre kolonistov odškodnenie zo strany maďarských úradov. V čase samotnej okupácie sa však tento predpoklad aj tak nestal skutočnosťou. Maďarské úrady totiž spočiatku vôbec nerešpektovali vlastníctvo kolonistov, považovaných za cudzincov a novousadlíkov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *