Kolonizácia 18. Návrat k zelenému stolu

Po odvetných opatreniach slovenskej strany, o ktorých sme písali v 16. časti seriálu o vnútornej kolonizácii Slovenska, sa maďarská strana rozhodla znova obnoviť rokovania. Z jej podnetu sa 1. decembra 1938 stretla sťažnostná komisia, kde maďarská delegácia oznámila, že na určitý čas upúšťa od vyhostenia kolonistov. Vyhosťovanie z okupovaného územia sa malo zastaviť na obdobie, kým nebudú ukončené vzájomné rokovania o tejto otázke.

Predseda autonómnej vlády Jozef Tiso, tiež nariadil zastaviť všetky opatrenia voči maďarskému obyvateľstvu na Slovensku, ako prejav dočasného zmierenia. Rokovania mali pokračovať už 5. decembra 1938 v Bratislave. Na týchto rokovaniach slovenská strana prezentovala nový postoj v otázke kolonistov. Slovenská vláda už netrvala na tom, aby kolonisti zostávali vo svojich domovoch na odstúpenom území. Naopak deklarovala, že je rozhodnutá všetkých kolonistov prijať, teda presťahovať na Slovensko, pričom však trvala na ich adekvátnom odškodnení maďarskou stranou. 6. decembra 1938 dokonca predstavila presný plán samotnej realizácie tohto presunu.

Kolonisti mali byť dopravení na Slovensko železničným spojením v dvoch turnusoch, cez vybrané železničné stanice, ktoré boli určené pre každú kolóniu. Prvý turnus mal prechádzať cez stanice Úzor (Kvetoslavovo), Čeklís (Bernolákovo), Lučenec, Legíňa, Michaľany. Druhý turnus, ktorý sa týkal vtedajších okresov Parkan (Štúrovo), Želiezovce a Vráble mal prechádzať cez stanicu Čeklís (Bernolákovo). Výzva k transportu mala byť vyhlásená rozhlasom. Po výzve sa mali kolonisti pripraviť na odchod, pričom mali mať vyhotovený kompletný zoznam svojho zanechaného majetku, čo malo byť využité pri náhrade škody. Na samotné naloženie nákladu bola dohodnutá lehota troch dní, pričom doprava nákladu do zbernej stanice mala byť realizovaná povozmi. Kolonisti mali byť držiteľmi kolektívneho pasu a osobných dokladov.

Slovenská strana však svoj návrh podmienila podmienkou, že Maďarsko bude musieť recipročne prijať približne 8000 Maďarov z územia Slovenska. Kľúč, ktorý mal určovať postupnosť pri výmene, rozdeľoval týchto príslušníkov maďarskej národnosti do nasledovných kategórií:

• Maďari dobrovoľne prihlásení na odsťahovanie sa na maďarské územie.
• Maďari, ktorí majú na území odstúpenom Maďarsku domovskú príslušnosť.
• Maďari, ktorí majú na území odstúpenom Maďarsku domovskú príslušnosť, ale získali ju až po 28. októbri 1918.
• Maďari, ktorých pobyt je na území Slovenska zo štátnych a bezpečnostných dôvodov nevítaný.

Maďarská delegácia mala výhrady voči podmieňovaniu česko-slovenského návrhu. Privysoký sa im zdal hlavne počet a argumentovali aj autochtónnosťou maďarského obyvateľstva na území Slovenska. Diplomaticky naznačovala, že tak, ako chce vyhostením kolonistov navodiť pôvodný etnografický charakter južných území Slovenska a Podkarpatskej Rusi, tak ho nechce prevzatím autochtónnych Maďarov z územia Slovenska narušiť.

No obe strany aj tak prejavovali ochotu ďalej rokovať, uvedomujúc si, že niektoré otázky už dostávajú jasnejšie kontúry a bolo by na škodu celý proces nezavŕšiť spoločnou dohodou. Bohužiaľ prácu expertov však narušovali neuvážené vyjadrenia politikov z oboch táborov, stupňujúce sa pohraničné incidenty a aj násilné udalosti na okupovanom území.