Diárium Jozefa Gabrieňa (Liptov 19. storočia) 3. časť

Pozoruhodné zápisky Jozefa Gabrieňa (1810 – 1887) zachytávajú udalosti horného Uhorska v 19. storočí. Približujú nám sociálne, hospodárske, politické, ale aj prírodné pomery vtedajšieho Liptova, v mnohom podobné aj ostatným častiam Uhorska. Napríklad na klimatických pomeroch a ich vplyve na (ne-)úrody je nádherne vidieť následné vlny cholerových epidémií. Jozef Gabrieň žil v Nemeckej (teraz Partizánskej) Ľupči. Dnes vám vďaka Petre Mojíkovej prinášame tretiu časť.  Zápisky sú v pôvodnom znení tak, ako sa zachovali v originálnom zázname.

Liptov v 19. storočí – Cholera

1830 rok byl tak neurodný, akého nebylo snáď od času Egyptskieho Faraóna.

1831 následkom neúrody roku 1830 dočtenej, taký hlad a nedostatok byl na široko v krajine, že za peniaze ľudia nemali kde zbožia a chleba kúpiť, tohoto očitým svedkom sem byl, že z Prievidze Mikulášski kupci, prázdni, s vozmi sa takmer plačúc navrátili, když nemohli za peniaze zbožia kúpiť.

Tento rok byl úrodný, ale Bohu žel, s počiatkom krásne požehnanej žne vznikla predtým nikdy neslýchaná Cholera to jest Mor, takže za dva týždne sa rozmáhal, za dva týždne tak zúrivo panoval, že každodenne po 23 – aj 25 ľudí zomrelo, kterých jistý Juro Droppa so svojím jedným koňom do cmitera odvážal, a potom za tretie dva týždne sa umenšoval.

Pod týmto časom na Meskwo Conto, stolára, a piliara, pod, a na Ratuse truhly robili, a komu bolo treba si po hotovú truhlu prišieu a bez platu vzal, Richtarom bou Matej Vissny.

Pre usporenia placu v Cmiteri, jeden den pochovávali aj za zadnou vodou, v tom brehu, proti Pavlovie záhrade.

I to pamätné buď, že v Cmiteri takie jamy kopanie boli, čo na moje videnia do jednej 21 mŕtvych položili. A síce tak, na spodok 7, na tých 7, a ešte na tých treťú vrstvu sedem, a tak spolu 21 ľudí mŕtvych, bez všeckých Ceremónií Náboženských, i bez všeho zvonenia.

Za tých šesť týždňov dočtených zomrelo v našom Meste Nemeckej Lupči vyše 400 píšem Štyristo ľudí.

Nemoc a choroba tejto Cholery, začala sa s dávením a vracaním, nato veľkou Laxou, očernetím tela a lámaním neznesiteľným údov, v tej nemoci nekdo trpel celý deň a potom zomrel, nekterý deň a noc, a nekterí za pár hodín, a bou hotový. V tento čas tak nebyl jistý svojho života človek, že ráno nejeden išel s kosou do poľa zdravý, odpoledne ho už z pola vedli alebo vezli z pola domov.

To ešte zo skúsenosti poznamenať sluší, žeby asnad nebola tolko umorila, kdyby sa nebyli ludia jedni druhých háčili – ale spočiatku, jako sa bola najprv v Palúdzke zjavila, tedy búdy na uliciach postavali, a ani príchod do mesta, ani východ z mesta, nebyl slobodný. – A pri každej uličnej búde varta stála. Ale když Apatekar Jan Zmatek na Choleru zomrel, který peniaze len oblokom zvonka podate, do varechy octom naplnene, odberal, které jemu za lieky platili, potomne už aj vrecúška na hrdle čo obesenie so všelijakými specieši nosili ľudia pozahadzovali a potom jeden druhého lepšie riadili a opatrovali.

1949 Cholera panovala, ale menšia jako 1831 roku.

1855 Cholera panovala, už toto tretia za môjho veku, mnohie domy a famílie poriedila, ba nekteré famílie celkom vymorila v našom meste, které opisovať za zbytečné pokladám.

1873 Roku Cholera, táto už štvrtá za môjho veku byla, v které jej zúrivosť, temer rovná byla tej jako byla roku 1831 – a moc ludí umorila, v které neočakávane Farár rímsko Catholický Martin Starek, ješte v nedeli po narodzení Panny Marie jako Kňaz kázal, a ja ako Evanjelik sem ho počúval, už v sobotu po tej nedeli na Choleru zomrel, Boh ho osláv.

 

Kto je autorom zápiskov?

Pisateľ diária Jozef Gabrieň žil v Nemeckej Lupči v rokoch 1810 až 1887. Podľa všetkého bol hospodár. V priebehu života zrejme zastával aj rôzne spoločenské funkcie, keďže v zachovanom zápisniku sa zachovali aj rôzne príhovory a reči. O tom, že jeho život zaznamenal viaceré vzostupy a pády, svedčí aj táto poznámka: “Niže podpísaný sem dostal tú satisfactiu, že mňa Úrad 1844 roku do Areštu dal, a roku 1845 v Novembri Richtárom Meštianstvo vyvolilo.”