Ako písať rodinnú kroniku: 1. Vhodný formát

Ak už máte za sebou rozhodnutie o tom, či písať rodinnú kroniku, vedzte, že kým sa pustíte do písania, čaká vás ešte potreba zodpovedať na viacero otázok. Jednou z kľúčových je formát kroniky.

Chcete len pospájať pár rodinných príbehov spolu s rodostromom, ktorý vytlačíte ako jednoduchý výstup z niektorého z genealogických programov? To je asi najjednoduchšia forma. Takúto kroniku dáte dohromady za pár desiatok hodín – v závislosti od množstva osôb a hĺbke histórie, do ktorej sa dostanete. Hrozí však, že kronika zaujme nanajvýš pár vašich príbuzných. Ak máte veľkú rodinu, nemusí to byť problém.

Chcete sa zamerať na niečo, čo je typické pre celú vašu rodinu a okolo toho vybudovať kroniku? V tomto prípade môže byť skvelým príkladom napríklad kniha rodinných receptov, samozrejme prepojená s ich autormi. Vďaka tomu môže vzniknúť zaujímavé čítanie. Takúto knihu vezmú do ruky radi aj ľudia, ktorých možno vaša rodina až tak nezaujíma, stačí ich presvedčiť o tom, že tá kniha je hlavne skvelý receptár. Tak trochu žartujem, ale trochu pravdy na tom je.

Rodinná kronika môže mať aj podobu albumu s fotografiami jednotlivých príbuzných. Dnes, keď nie je problém dať si vytlačiť vkusnú fotoknihu, nič nebráni tomu, aby sme rodinné väzby medzi osobami na fotografiách dokreslili v niektorom z grafických editorov. Fantázii sa naozaj medze nekladú.

Chcete históriu rodiny previazať s širšími spoločenskými zmenami, obohatiť rodinnú kroniku o historický kontext? Možno vám nestačí v príbehu jedného z príbuzných napísať, že sa zrazu ocitol na druhej strane Európy. Možno sa chcete dozvedieť (alebo to už viete a chcete, aby tieto súvislosti pochopili aj čitatelia), prečo váš predok opustil istotu života v rodnej obci a vybral sa inam. A spolu s ním stovky a tisíce iných ľudí z danej oblasti. Toto si z vašej strany vyžaduje podstatne viac nasadenia. Okrem pátrania po tom, prečo sa prastrýko Adam päťkrát ženil, vás čakajú desiatky a stovky hodín študovania kníh o histórii a internetových zdrojov. Výsledok však bude stáť za to, to mi verte.

Zaujímalo by ma, aký formát kroniky sa pozdáva vám?

PS: V najbližšej časti si povieme niečo o budúcich čitateľov. Že nie sú dôležetí? Ale veď práve pre nich kroniku píšeme! 🙂

20 thoughts on “Ako písať rodinnú kroniku: 1. Vhodný formát

  • 6. septembra 2010 at 8:43
    Permalink

    No mne sa najviac pozdáva zasadiť rodinnú kroniku do širšieho historického rámca. Keďže moji predkovia boli roľníci a želiari, neboli verejene činní a po generácie žili v jednej obci, ťažko sa mi je zamerať na niečo zaujímavé z ich života, čo by zaujalo aj čitateľov. Preto som rozmýšľal, že život jednotlivých predkov a generácii skombinujem s historickými udalosťami v širšom priestore, hlavne s tými, ktoré sa dotýkali primárne Horného Uhorska a neskôr Slovenska.

  • 6. septembra 2010 at 9:15
    Permalink

    V podstate mate pravdu. Pokial nemate o nich informacie zo supisov, notarskych zapisnic, alebo cechovych pisomnosti, ine moznosti ani nemate. Tiez to robim tak. Rovnako tak to spajam aj s historiou prislusnej obce a ich majitelmi, pripadne s kusymi informaciami z matrik (povolanie, status, pricina umrtia – najma cholerove obdobia, a pod.)

  • 6. septembra 2010 at 20:00
    Permalink

    Tiez nad tym takto uvazujem. Zaroven ma to aj desi: cim viac informacii ziskavam, tym mam viac napadov kde a co pripadne dohladat(co predpokladam sa mi vacsinou nepodari). Moji prvi predkovia boli tiez zeliari(myslim ako u vacsiny nas), neskor moj pra…stary otec a jeho mladsi brat ziskali remeslo a nejaku dobu boli aj cechovymi majstrami…Cast rodu som nasla vo Svajciarsku a je mozne, ze nejaky mozu byt aj v USA. Co mi chyba u nas je moznost obratit sa niekoho, kto ma vzdelanie a chut odpovedat na prakticke otazky, ktore sa vynoria pri patrani… Bolo by uzasne, keby sa niekto toho chytil aj ako platenej sluzby…

  • 6. septembra 2010 at 20:04
    Permalink

    to wera: reagujem na posledne dve vety – bohuzial, tohto sa zrejme tak lahko nedockame. Nemyslim, ze by toto bolo pre profesionalov financne lakave, pretoze ako je na Slovensku zname, kazdy chce rychlo „zbohatnut“ a na male „steky“ hladi zvysoka. A o dobrovolnej pomoci si nerobme iluzie…:-(

    • 6. septembra 2010 at 20:25
      Permalink

      duros: Dovolím si oponovať. Riiešením je práve táto stránka. Hoci nik z nás nie je v genealógii profesionál, plati „viac hláv, viac rozumu“. Mám pocit, že zatiaľ na všetky zmysluplné otázky sme sa pokúsili dať odpoveď. Škoda len, že ľudia intenzívnejšie nevyužívajú fórum, kde je predsa len lepšia platforma na takúto komunikáciu.

  • 6. septembra 2010 at 20:05
    Permalink

    taká kronika je naozaj super, ale to si myslím je až úplný záver….všetkého. Budem ale už priebežne na to myslieť. Musím teda najprv vypočuť najstarších členov rodiny, lebo keď sa pominú…niet o čom písať.Ďakujem zas za chrobáka…..

  • 6. septembra 2010 at 20:24
    Permalink

    to duros:je mi to jasne, to bolo len take zbozne zelanie… ide totiz o to, ze laik moze zhanat literaturu, citat vsetko o tematike, co mu pride pod ruku, a predsa sa nemusi dostat k informaciam, ktore by ho posunuli…uz nejaku dobu uvazujem napisat p. Sismisovi, ci by sa to predsa len nedalo nejako zrealizovat (aj uvazovanie o tom by bol spravny krok)…Historikov mozno taketo nieco ani nenapadne, ked necitia zaujem zvonku….viem. ze v Trencine existuje akysi klub historikov…snad existuju pani historici, ktori su uz na konci profesionalnej kariery, no ktori by este mohli vela pomoct…

    • 6. septembra 2010 at 20:26
      Permalink

      wera: Tak skúste položiť otázku tu, schválne či sa nám podarí nájsť odpoveď:)

  • 6. septembra 2010 at 20:45
    Permalink

    skusim: zistila som, ze moj pra… stary otec, nar.1793 ako syn zeliara isiel do ucenia vo veku 18 rokov(prave toto sa mi zda dost zvlastne), v roku 1819 vstupuje do cechu a v roku 1825 je po prvykrat cechmajstrom… zda sa mi to ako podivne rychla kariera…(pritom mam podozrenie, ze rodina bola anabaptisticka… mohlo by to byt vysvetlenim?) su to asi cudne otazky, ale stve ma, ze nepoznam odpoved… takisto moj stary otec- jeho otec bol majster cukrar, no on sa nevyucil u neho, ale u jeho zeny – svojej matky (zaciatok 20. stor.), pricom ona bola vlastne len zena majstra…

    • 6. septembra 2010 at 20:55
      Permalink

      wera otázky to nie sú čudné, ale zaujímavé. Každopádne začína súťaž o to, kto dokáže odpovedať:)

  • 6. septembra 2010 at 20:56
    Permalink

    viem, ze su to malickosti (aj dalsie a urcite aj u inych ludi), ale keby som sa dozvedela aspon hypotezu, pomohlo by mi to spresnit pohlad na dobu, v ktorej sa to odohralo…inac pozicala som si knihu Ignác Acsády: Dejiny poddanstva v Uhorsku (1908)a je uzasna v tom, ze som sa podozvedala veci, o ktorych som nemala ani tusenia…odporucam!!!

  • 6. septembra 2010 at 21:33
    Permalink

    To: wera Myslím, že to nie je až taká rýchla kariéra. Musíte si uvedomiť, že vtedy nebol systém vzdelávania v remeslách ako dnes, školy takéhoto typu ani neexistovali. Nebolo to ako dnes, že remeslu alebo odboru sa učí už 15 ročná mládež. Preto 18 rokov nie je nič nezvyčajné, k tomu sa ešte jednalo o želiarsku rodinu, ktorá nemusela mať dostatok financií na pokrytie vyučenia. Vyučenie malo svoju postupnosť, ísť do učenia znamenalo,že človek sa stával učňom (u majstra), potom bol stupeň tovarišstva, každý cech mal inú dĺžku doby tohto stupňa, potom mohol byť uchádzač prijatý do cechu. Záujemca musel byť vyučený u iného člena cechu, musel byť splodený v manželskom zväzku, byť pokrstený.

  • 6. septembra 2010 at 22:05
    Permalink

    skusim nesuhlasit:
    1.v 18 rokoch nastupuje do ucenia, ktore trva nejaky cas… hoci si ani netrufam hadat kolko…(1811)
    2.po vyuceni sa stal tovarišom, pričom musel absolvovat „vandrovku“ ( ktora tiez trvala nejaku dobu) , pretoze po jej skonceni sa musel prezentovat vanderbuchom…
    3.do cechu ako majstra ho prijali 1819 – v tej dobe bol uz obcanom mesta, a nim sa mohol stat (v tej dobe) az ked v meste vlastnil dom
    4.1825 po prvykrat cechmajster
    praveze na zeliarovho syna sa mi to predsa zda prirychle…

    kedze mam podozrenie, ze ide o habansku rodinu, rozmyslam, ci remeslo skutocne neovladal uz ako osemnastrocny a to vsetko bolo len viac-menej formalne naplnenie poziadaviek, aby sa stal clenom cechu a mohol sa riadne venovat remeslu a ist zit do mesta…

  • 6. septembra 2010 at 22:28
    Permalink

    to wera: Podľa generálnych cechových artikúl zo zač. 19.storočia (Vami sledované obdobie) sa učebná doba stanovila na 3 roky, pri niektorých menej náročných remeslách iba na 2 roky. Tovarišom sa predpisovalo vandrovať najmenej 3 roky a v dielni majstra mali tovariši odpracovať po vandrovke aspoň 6 mesiacov.

  • 7. septembra 2010 at 19:31
    Permalink

    to Joref: vdaka za doplnenie…uvazujem, ze si nieco musim precitat o tychto veciach a potom pojdem znova prestudovat cechalie… mozno vydolujem z toho viac, ako sa mi podarilo prvykrat, ked som vlastne ani dobre nevedela, co pozeram…a aj poznamky som si urobila len sporadicky… a vypomstilo sa mi to… este raz, vdaka…

  • 7. septembra 2010 at 19:35
    Permalink

    to wera: nahodou tie dejiny poddanstva nemate oskenovane? Mam daleko do kniznice;-)

  • 7. septembra 2010 at 19:57
    Permalink

    nie, ma to vyse 400 stran, je to prierez desiatimi storociami… pisane dobovym stylom… rozmyslala som, ze nieco z toho si zoskenujem, ale neviem sa rozhodnut co… moje rodove zaznamy zacinaju roku 1664… ja by som zacala odtial, ale aj tak je toho dost…je tam hodne prikladov…ak chcete, skusim zoskenovat obsah, mozno zistite, co by sa vam hodilo…knihu mam pozicanu este asi na 6 tyzdnov…

  • 7. septembra 2010 at 20:09
    Permalink

    To wera: Skúste si zohnať v knižnici tieto knihy:
    Anton Špiesz – Remeslo na Slovensku v období existencie cechov
    Anton Špiesz – Štatúty bratislavských cechov
    Anton Špiesz – Remeslá, cechy a manufaktúry na Slovensku

    Toto bol najväčší odborník na cechy a remeslá na Slovensku.Malo by to byť v serióznych knižniciach.

  • 7. septembra 2010 at 20:30
    Permalink

    Statuty bratislavskych cechov som mala pozicane… za ostatne tipy dakujem… chodim do kniznice sav, predpokladam, ze tam ich budu mat, aj tie Statuty som mala odtial… este raz, vdaka…

  • 7. septembra 2010 at 20:56
    Permalink

    to wera: ak môžem, rád pomôžem

Comments are closed.