Kapitoly z vojenských dejín Slovenska 6. (Zavedenie všeobecnej brannej povinnosti)

Porážka roku 1866 odhalila vojenskú slabosť habsburskej monarchie, znamenala oslabenie jej mocenského postavenia a predel v jej vnútropolitickom vývoji. Rokovania o rakúsko-maďarskom vyrovnaní prebiehali už dlhší čas, avšak rýchly spád dostali po prehratej prusko-rakúskej vojne. Rakúsko-Uhorsko ako dualistický štátny útvar bol vytvorený v roku 1867 zo zalitavskej a predlitavskej časti monarchie. Monarchia mala tri spoločné ministerstvá – pre financie, zahraničnú politiku a pre obranu. Jednotu oboch štátnych útvarov zastrešovala osoba panovníka.

Rakúsko-maďarským vyrovnaním boli vytvorené podmienky na dočasnú stabilizáciu vnútropolitických pomerov monarchie, čo bolo dôležitým predpokladom aj pre reorganizáciu armády a zlepšenie jej bojaschopnosti. Základné všeobecné ustanovenia verejnoprávneho charakteru o ozbrojených silách dualistického súštátia boli zahrnuté už do zákonného článku o rakúsko-maďarskom vyrovnaní z roku 1867. Ku konkrétnemu riešeniu širokej škály problémov okolo branných síl došlo v troch branných zákonoch z 5. decembra 1868.

Branná moc Rakúsko-uhorskej monarchie sa od roku 1868 členila na:

1/ cisársku a kráľovskú armádu (Kaiserliche und königliche Heer),

2/ cisárske a kráľovské vojnové loďstvo (Kaiserliche und königliche Kriegsmarine),

3.a/ cisársko-kráľovskú vlastibranu (Kaiserliche-königliche Landwehr),

3.b/ uhorskú kráľovskú vlastibranu (Magyar királyi honvéd),

4.a/ cisársko-kráľovskú domobranu (Kaiserliche-königliche Landsturm) a

4.b/ uhorskú kráľovskú domobranu (Népfelkelés).

Základ ozbrojených síl monarchie tvorila tzv. spoločná armáda, ktorá sa skladala z cisárskej a kráľovskej armády a vojnového loďstva. Rakúska a uhorská vlastibrana sa na verejnosti vydávali za tzv. národné vojská, čo najmä v uhorských podmienkach zďaleka nezodpovedalo skutočnosti, pretože v honvédstve, podobne ako aj v spoločnej armáde, zastúpenie Slovákov a iných národov monarchie bolo skutočne vysoké.

Spomenuté zložky branných síl monarchie boli od roku 1868 doplňované na základe všeobecnej brannej povinnosti. Pre porovnanie, Francúzsko zaviedlo všeobecnú brannú povinnosť už v roku 1793. Branná povinnosť v spoločnej armáde trvala 3 roky v aktívnej službe, 7 rokov v zálohe a 10 rokov v náhradnej zálohe. Vo vojenskom námorníctve 4 roky v základnej službe, 5 rokov v zálohe a 3 roky v náhradnej námornej zálohe.

V roku 1912 bola v rakúsko-uhorskej armáde vo všeobecnosti zavedená 2-ročná základná služba, nevzťahovala sa však na všetky zbrane a druhy vojsk. V jazdectve a jazdnom delostrelectve, ako aj v určitých špeciálnych druhoch vojsk zostala 3-ročná základná služba a 7 ročná služba v zálohe. Branná povinnosť tých, ktorí sa zadeľovali do náhradnej zálohy, sa zvyšovala na 12 rokov. Vo vojnovom námorníctve zostala 4-ročná základná vojenská služba a ani dĺžka záložnej brannej povinnosti sa nemenila.

Po skončení základnej vojenskej služby odvedení prechádzali do zálohy spoločnej armády a po splnení predpísaných rokov na službu v zálohe boli na 2 roky registrovaní v zálohe honvédstva. Potom boli preradení do domobrany, v ktorej zostali do 31. decembra toho roku, v ktorom dovŕšili vek 42 rokov. Domobrana mala pôsobiť v rámci hraníc krajiny, výnimočne aj mimo nich, avšak aspoň s dodatočným súhlasom parlamentu. Do domobrany boli odvádzaní branci, ktorí neboli odvedení ani do spoločnej armády ani k honvédstvu.

Branná povinnosť sa vzťahovala na všetkých občanov Uhorska mužského pohlavia, uznaných za schopných vojenskej služby, a to od dovŕšenia veku 19 rokov do 42 rokov. Služobná povinnosť sa začínala 1. januára toho roku, v ktorom branec dosiahol vek 21 rokov. Na odvody boli pozývané každoročne do roku 1889 štyri vekové triedy, resp. ročníky, a to 20 – 23-roční a počnúc rokom 1889 tri vekové triedy, t. j. 21 – 23-roční branci. Samotnému aktu odvodu predchádzal zložitý proces losovania. Jeho účelom bolo stanoviť postup, podľa ktorého branci, v prípade uznania za schopných vojenskej služby, boli v rámci svojho odvodového ročníka zaradení do kontingentu nováčikov alebo do náhradnej zálohy a pridelení buď k spoločnej armáde, alebo k honvédstvu.

Jazda rakúsko-uhorskej armády koncom 19. storočia. Jazda rakúsko-uhorskej armády koncom 19. storočia.

Odvody sa konali so značnou okázalosťou, čím vojenské úrady chceli dať tomuto všeobecne nepopulárnemu aktu nádych spontánnosti. Počet tých, ktorí sa nedostavili pred odvodné komisie, bol zvlášť vysoký na území Slovenska. Branci uznaní za spôsobilých vojenskej služby sa museli podriadiť viacerým vojenským obmedzeniam. Jedným z najdôležitejších bol zákaz opustenia hraníc štátu.

Do rakúsko-uhorskej armády boli dva druhy odvodov: hlavné odvody, ktoré sa konali každý rok od 1. marca do 30. apríla a odvody vedľajšie, ktoré sa vypisovali podľa potreby a ktorých sa zúčastňovali dovtedy z rôznych príčin neodvedení, ale odvodu podliehajúci branci. Odvody sa konali podľa odvodových okresov, do ktorých boli branci zadeľovaní podľa domovskej príslušnosti. Nováčikovia začínali činnú službu v októbri.

Rozloženie vojenských doplňovacích obvodov na území Slovenska so zreteľom na župný systém v roku 1913 vyzeralo nasledovne:

  • 12. peší pluk s vojenským doplňovacím veliteľstvom v Komárne bol doplňovaný z Komárňanskej a čiastočne z Nitrianskej župy,
  • 25. peší pluk s vojenským doplňovacím veliteľstvom v Lučenci bol doplňovaný z Gemerskej a Malohontskej župy, Zvolenskej župy a čiastočne Novohradskej župy,
  • 26. peší pluk s vojenským doplňovacím veliteľstvom v Ostrihome bol doplňovaný z Tekovskej, Ostrihomskej a Hontianskej župy,
  • 34. peší pluk s vojenským doplňovacím veliteľstvom v Košiciach bol doplňovaný z Abovsko-turnianskej a čiastočne z Boršodskej župy,
  • 65. peší pluk s vojenským doplňovacím veliteľstvom v Mukačeve bol doplňovaný okrem žúp na území Maďarska a Ukrajiny aj z nováčikov čiastočne zo Zemplínskej župy,
  • 66. peší pluk s vojenským doplňovacím veliteľstvom v Užhorode bol doplňovaný z Užhorodskej župy a čiastočne zo Zemplínskej župy,
  • 67. peší pluk s vojenským doplňovacím veliteľstvom v Prešove bol doplňovaný z Liptovskej, Šarišskej a Spišskej župy,
  • 71. peší pluk s vojenským doplňovacím veliteľstvom v Trenčíne bol doplňovaný z Trenčianskej, Turčianskej a Oravskej župy,
  • 72. peší pluk s vojenským doplňovacím veliteľstvom v Bratislave bol doplňovaný z Bratislavskej a čiastočne z Nitrianskej župy.

Použitá literatúra:

DANGL, Vojtech. 2007. Od revolúcie k svetovej vojne 1848 – 1914. In SEGEŠ, Vladimír a kolektív.: Slovensko Vojenská kronika. Bratislava : Perfekt a Vojenský historický ústav, 2007. 200 s. ISBN 978-80-8046-381-6.

DANGL, Vojtech. 2009. Pod zástavou cisára a kráľa (kapitoly z vojenských dejín Slovenska 1848 – 1914). Bratislava : Historický ústav SAV, 2009. 280 s. ISBN 978-80-970264-7-9.

DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír. 1996. Vojenské dejiny Slovenska III. zväzok 1711 – 1914. Bratislava : MO SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1996. 241 s. ISBN 80-88842-02-6.

Práve vyšla unikátna publikácia AKO SI ZOSTAVIŤ RODOKMEŇ, ktorá vám pomôže odhaliť históriu vášho rodu. Objednajte si ju pod stromček za zvýhodnenú cenu s venovaním od autorov. Stačí kliknúť sem!

Comments are closed.