Štátny pozemkový úrad (ŠPÚ) mal pri prideľovaní pôdy prihliadať na legionárov, príslušníkov československých ozbrojených síl, vojnových invalidov a ich pozostalých. V nových kolóniách sa sústreďovali osadníci z rôznych častí Slovenska, ďalej roľníci z Čiech a Moravy, ako aj reemigranti z Ameriky, Ruska, a kolonisti z Juhoslávie a Maďarska, ktorí mali slovenský pôvod a počas 1. svetovej vojny boli príslušníkmi československých légií v zahraničí.Medzi jednotlivými skupinami osadníkov existovali značné rozdiely sociálneho a technického charakteru, ktoré potom sťažovali proces ich adaptácie na nové prostredie. Najväčšie problémy mali presídlenci z horských oblastí Slovenska. Napríklad roľníci z Oravy prichádzali s dreveným náradím a malými horskými koníkmi nevhodnými na rovinatý juh. Nepoznali intenzívne striedavé hospodárenie na pôde. Ich opakom boli moravskí roľníci – na tú dobu moderní poľnohospodári s moderným technologickým vybavením. Tieto rozdiely sa snažil štát prostredníctvom legislatívnych zásahov korigovať, aj nariadením o tzv. zmiešaných osadách. Zámerom bolo, aby v takýchto obciach žili finančne silnejší aj slabší roľníci, pričom slovenskí roľníci z horských oblastí nemali tvoriť viac ako 40% obyvateľstva kolónie.

Vláda sa snažila kolónie podporovať aj inými spôsobmi. Pražská vláda výdatne podporovala hlavne tie kolónie, v ktorých žilo početné české a moravské obyvateľstvo. Pomoc pre kolonistov mala viacero foriem, ako napríklad: odpustenie daní, držobné úvery a stavebné úvery, bezplatné vypracovanie plánov a stavebného dozoru, rozsiahle subvencie na nákup strojov, osív a dobytka, prídely pôdy na nové cesty a obecné zariadenia. Všetky tieto výhody mali z nových kolónií vytvoriť „ostrovčeky“ obdivovateľov a voličov agrárnej strany a jej politických predstaviteľov, ktorí celú reformu organizovali.