Kapitoly z vojenských dejín Slovenska 7. (Výcvik a život mužstva I.)
Rastúce nároky na kvalitu armády boli hlavným dôvodom, prečo v 18. storočí podstatne vzrástla úloha prípravy a výcviku vojska. Mimoriadne sa zvýšili nároky aj na dôstojnícky a poddôstojnícky zbor stálej armády, ktoré nielen velili v boji, ale vykonávali aj výcvik mužstva v čase mieru.
Vo výcviku mužstva sa kládol hlavný dôraz na zručnosť. Išlo o to, aby si vojak osvojil a čo najrýchlejšie vykonával všetky mechanické úkony súvisiace s jednoduchou bojovou činnosťou, a to podľa povelov, ktoré sa vydávali spravidla prostredníctvom stanovených bubnových alebo trúbkových signálov. V pechote to bol najmä nácvik streľby salvami a poradová príprava a v jazdectve ovládanie chladnej zbrane a jazda na koni. Najmä v pechote však výcvik prerastal do prehliadkového drilu a spolu s poradovou prípravou slúžil na dosiahnutie bezhraničnej poslušnosti, ktorá potláčala osobnú iniciatívu jednotlivca a vytvárala z neho iba bezduchú figúrku. Aj v habsburskej armáde sa tak od druhej polovice 18. storočia začala napĺňať zásada pruského kráľa Fridricha II., podľa ktorej sa mal vojak báť svojho veliteľa väčšmi než nepriateľa.
Prvé vojenské predpisy v slovenčine zastupujú 20-stranový všeobecný predpis, ktorý má názov Sprosteho vojaka povinost, a ktorý je datovaný rokom 1760 a Vojánske artikule, ktoré majú 49 paragrafov a hoci nie sú datované, z kontextu vyplýva, že predpis vznikol koncom 60-tych rokov 18. storočia.
Vojenský predpis z roku 1760 obsahuje viaceré ustanovenia týkajúce sa subordinácie, výkonu vojenskej a strážnej služby, vzdávaniu pocty a správania sa v boji. Súčasne však poskytuje možnosť spoznať vtedajšiu vojenskú každodennosť, lebo uvádza aj mnohé ustanovenia o povinnostiach a správaní sa vojaka. K základným povinnostiam patrila napríklad aj starostlivosť o vzhľad a hygienu: „Čistotne se deržovat musi se vojak nejvíc usilovat, ponevač čistota nelen povinost jest, … s tej pričiny každy den ruce své s mydlem umyti, vlasy sve vyčesati, podle regimentsku formu popravovat (t. j. do vrkoča) a častokrat s horbudrom (púdrom na vlasy) posypat a rozčesat, nejmenie každy tyjden dvarazy bielu košelu na sebe vzit a tolikorazy se oholiti a fúzy podle príkazu nositi, nochty na rukach jak na nohach každý tyjden obstrihati, svuj mundér každeho dne s kefky vykefovat, vyklopat… Když se mundér rozpára nebo rozterchne, musi on to hnedky zašit a vyflakovat… Ve všeckym svojim činením mosi on vojanskou statečnost doukazovati a grobianstvo zanechat, aby jednemu do vojanskych šat prevlečenymu sedlakovi podobny nebyl… Na ulici nema tobak kurit, jest, pit anebo blaznive žartovat, kričat, skakat ani behat. Buďto v služby nebo kdykolvek opiti se nesmi…“
V predpise Vojánske artikule sa napríklad v paragrafe 44 píše: „Kurvy, frajerky a konkubiny nemaji se ani v poli ani v garnisone držet, a jsu podle vymeranej pokuty zakazane.“
Výcvik vojsk sa v 50-tych a 60-tych rokoch 19. storočia realizoval v duchu nových výcvikových predpisov a poriadkov. Dôraz sa kládol na poradový výcvik, ktorý v závislosti od jednotlivých veliteľov dostával miestami až grotesknú podobu. Napríklad, keď generál Franz Ďulai (Gyulai) prevzal hlavné velenie v Taliansku, okrem iného nariadil, že pri nástupe musia mať vojaci tmavé fúzy. Tí, čo fúzy nenosili, si ich museli namaľovať, tí, čo ich mali svetlé, si ich museli zafarbiť na tmavé.
Pechota Rakúsko-uhorskej armády koncom 19. storočia.
Bojový výcvik vychádzal z taktiky zovretých kolón, ktorá si vyžadovala zladenosť a absolútnu poslušnosť a disciplinovanosť. Tá bola vynucovaná často telesnými trestami. Pri výchove a výcviku vojakov sa kládol veľký dôraz na tradície a vernosť k dynastii. Prísny kastovnícky duch neoddeľoval iba armádu od civilného obyvateľstva, ale aj samotné skupiny vo vnútri armády – vyšších dôstojníkov od nižších, tých od poddôstojníkov, poddôstojníkov od mužstva. Hlavným stmeľujúcim prvkom bol vzťah k dynastii. Napriek veľkému výchovnému úsiliu v tomto smere však morálny bojový stav mnohonárodnostnej armády bol nízky. Úteky pred odvodmi, verejné prejavy nechuti bojovať za cisára, dokonca i masové dezercie počas bojov, ako tomu bolo napríklad v bitke pre Solferine v roku 1859, neboli ojedinelým javom. Svoju úlohu tu zohrali neriešené otázky sociálneho a národnostného charakteru, časté ponižovanie a nedôstojné zaobchádzanie s podriadenými, ale aj prenikajúce idey politického charakteru.
Streleckému a taktickému výcviku sa venovala menšia pozornosť než prípravám na prehliadku. Dobre to demonštruje nácvik streľby pred prusko-rakúskou vojnou (1866). V habsburskej armáde pri nácvikoch pripadlo ročne na jedného pešiaka v priemere 20 až 36 nábojov a nebolo výnimkou, že pešiak počas základnej služby vôbec nestrieľal. V pruskej armáde pešiak za rok vystrieľal až 100 nábojov a bol v streľbe pravidelne precvičovaný.
Použitá literatúra:
DANGL, Vojtech. 2007. Bitky a bojiská v našich dejinách 2. Od vzniku stálej armády po prvú svetovú vojnu. Bratislava : Perfekt, 2007. 291 s. ISBN 978-80-8046-374-8.
DANGL, Vojtech – SEGEŠ, Vladimír. 1996. Vojenské dejiny Slovenska III. zväzok 1711 – 1914. Bratislava : MO SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1996. 241 s. ISBN 80-88842-02-6.