Odsun Nemcov 4: Strata občianstva
Prezident Beneš podpísal ústavný dekrét č 33/1945 Zb. o úprave československého štátneho občianstva osôb národnosti nemeckej a maďarskej. Vychádzal z teórie, že z hľadiska československého práva československé štátne občianstvo osôb nemeckej a maďarskej národnosti pretrvalo po celú dobu vojny a až týmto dekrétom ich ČSR k 10. auguste 1945 prepustila zo štátneho zväzku. Tým sa z nich z hľadiska československého práva stali cudzincami a bolo možné zaradiť ich do transferu do Nemecka. Československé právo pritom uznáva pomníchovský právny vývoj, na základe ktorého sa väčšina československých občanov nemeckej národnosti stala občanmi Nemecka. Zároveň však vyvodilo dôsledky z faktu, že veľká časť československých občanov nemeckej národnosti sa po Mníchove stala občanmi nepriateľského štátu.
Dekrét konštatoval, že československými štátnymi občanmi nie sú tie osoby nemeckej alebo maďarskej národnosti, ktoré podľa predpisov cudzej okupačnej moci nadobudli nemeckú alebo maďarskú štátnu príslušnosť, a to spätne od času, kedy sa tak stalo. Naproti tomu bola dekrétom vymedzená skupina osôb, ktorým československé občianstvo zostalo zachované a skupina osôb, ktoré mohli o československé občianstvo znova požiadať. Zachované zostalo občianstvo tým osobám, ktoré preukázali, že ČSR zostali verné.
Podľa smernice, ktorú vydalo ministerstvo vnútra išlo napríklad o osobu, ktorá „1. bola z politických alebo rasových dôvodov väznená v koncentračnom tábore alebo väzenia „, alebo“ bola pre svoju vernosť k republike a lojalitu k českému alebo slovenskému ľudu inak nacistami prenasledovaná „, 2. „Aktívne sa zúčastnil bojov proti nacizmu a za Československú republiku“, 3. „Slúžila v československých alebo spojeneckých jednotkách alebo v domácom odboji“ a 4. nebola členom SS, SA, SDP, NSDAP alebo iných nacistických organizácií. Za preukázanie vernosti slovenskému štátu sa pokladala aj emigrácia a následné politické činnosť v emigrácii, financovanie odboja a podobne. Štátne občianstvo zostalo zachované aj tým osobám, ktorých rodinní príslušníci buď boli zavraždení pre svoju antifašistická činnosť alebo zomreli v koncentračných táboroch.
O zachovaní občianstva rozhodovalo ministerstvo vnútra. Občianstvo zostalo zachované aj Nemcom a Maďarom, „ktorí sa v čase zvýšeného ohrozenia republiky prihlásili v úradnom hlásení za Čechov alebo Slovákov“. Okrem skupiny osôb, ktorým zostalo občianstvo zachované, existovala aj ďalšia skupina osôb, ktoré mohli o vrátenie občianstva požiadať. Jednalo sa o ďalšie kategórie nemeckých „antinacistov a antifašistov“, a to na základe posudku osobitných komisií. Rozhodnutie záležalo na voľnom uvážení ministerstva vnútra.
Žiadosti o vrátenie občianstva však nesmelo byť vyhovené, „ak žiadateľ porušil povinnosti československého štátneho občana“. Medzi takéto osoby patrili napríklad tí, ktorí sa stali členmi zákonodarného zboru nepriateľského štátu, boli jeho sudcovia alebo vysokými štátnymi úradníkmi, dôstojníkmi, členmi nacistických strán, organizácií alebo hnutí alebo príslušníkmi Sudetendeutschen Freikorps. Štátne občianstvo tiež nemohlo byť vrátené osobám, ktoré sa dopustili verejných prejavov proti československému štátu alebo „ťažili alebo sa pokúšali ťažiť ekonomicky alebo finančne pre seba alebo blízkej osoby z pomerov vzniknutých obsadením československého územia nepriateľskou mocou.
Žiadosti o vrátenie československého štátneho občianstva, ktoré podávali manželky a maloleté deti československých štátnych občanov, mali však byť podľa dekrétu „posudzované blahosklonne“ a až do rozhodnutia o žiadostiach sa tieto osoby považovali za československé štátne občanov.
Dekrét postihoval stratou štátneho občianstva aj Čechov a Slovákov, ktorí sa v čase zvýšeného ohrozenia republiky uchádzali o udelení nemeckej alebo maďarskej štátnej príslušnosti bez toho, aby k tomu boli donútení nátlakom alebo osobitnými okolnosťami.