Sviatosť krstu v minulosti

Titulný list Rituale Romanum z r. 1614 vydaného r. 1617 v Ríme.

Krst predstavuje jednu zo sviatostí, ktoré môžu prijať všetci členovia kresťanských cirkví. Je jedno, či boli naši predkovia rímskokatolíci, gréckokatolíci, evanjelici alebo pravoslávni, všetci podstúpili krst, aby sa mohli stať členmi konkrétneho cirkevného spoločenstva. Táto sviatosť je z pohľadu genealógie mimoriadne dôležitá, pretože od novoveku bol krst človeka spojený so zápisom do matriky. Práve vďaka matrikám môžeme dnes skúmať osudy našich predkov, pátrať po dátume a mieste ich narodenia, rodičoch a krstných rodičoch.

Nasledujúci článok sa zaoberá vysluhovaním sviatosti krstu v minulosti a cirkevnými nariadeniami, ktoré ovplyvňovali nielen samotný krst, ale aj vedenie matriky pokrstených v rámci Rímskokatolíckej cirkvi. Nariadenia o vysluhovaní krstu boli zhrnuté v tzv. rituáloch, ktoré vydávala pápežská kúria v Ríme. Odtiaľ boli následne rituály distribuované do celého kresťanského sveta. Jednotlivé diecézy mali možnosť vydať vlastné rituály, ktoré boli vo významnej miere kópiou rímskeho rituálu prispôsobeného miestnym pomerom.

Tridentský koncil

Najstaršími dokumentmi pojednávajúcimi o sviatosti krstu a o vedení matrík, ktorými sa budeme zaoberať, sú závery Tridentského koncilu, ktorý sa konal v rokoch 1545 – 1563. V rámci tohto koncilu boli do istej miery upravené vysluhované sviatosti, okrem iných aj sviatosť krstu. Koncil zmenil pôvodný zvyk, podľa ktorého malo každé pokrstené dieťa jediného krstného rodiča. Podľa nového zvyku mohlo mať dieťa buď jedného, alebo dvoch krstných rodičov. Ak bol zvolený jediný krstný rodič, mohlo ísť o muža alebo o ženu bez ohľadu na pohlavie dieťaťa. Ak však boli zvolení dvaja krstní rodičia, malo ísť o jedného muža a jednu ženu (Concilus Tridentinus, Sessio 24., Caput 2. In: Rituale Strigoniense, 1692).

Trnavská synoda

            Najstarším dokumentom z územia Uhorska, ktorý by reagoval na závery Tridentského koncilu, bolo záverečné uznesenie Trnavskej synody, ktorá sa konala v roku 1611. Krstu a matriky pokrstených sa týkajú dva odseky. Prvý povoľuje účasť dvoch krstných rodičov na krste dieťaťa (Synodus Tyrnaviensis, 1611, s. 17. In: Rituale Strigoniense, 1692). Druhý odsek sa venuje dekanským vizitáciám. V rámci vizitácie prikazuje dekanovi o. i. zistiť, „či jestvujú knihy, do ktorých sa zapisujú mená pokrstených, krstných rodičov, biskupom pobirmovaných a mená tých, ktorí uzavreli manželstvo.“ Z toho je jasné, že už v roku 1611 mali v uhorských farnostiach existovať minimálne matriky pokrstených, pobirmovaných a sobášených. Množstvo zachovaných matrík z takéhoto obdobia je pritom minimálne. 

            Aj napriek zjavnému nerešpektovaniu nariadenia o vedení a kontrole vedenia matrík musel mať dokument pre uhorských katolíkov zásadný význam. Jeho uznesenia rozdelené do piatich kapitol sú totiž súčasťou každého preskúmaného diecézneho rituálu.

Odpis nariadení Trnavskej synody v Ostrihomskom rituáli z r. 1692.

Rituale Romanum

            Rímsky rituál vydaný za pápeža Pavla V. v roku 1614 veľmi presne popisuje vysluhovanie sviatosti krstu. Obsah tohto rituálu sa neskôr stal súčasťou viacerých rituálnych kníh, ktoré vydávali uhorské diecézy, napr. Ostrihom (1692), Jáger (1702), Ostrihom (1745) a Kaloča (1833). V týchto rituáloch sa predpisuje matéria krstu, jeho podoba, vysluhovateľ, jeho spôsob, miesto i čas.

Sviatosť krstu

Krst sa v Rímskokatolíckej cirkvi považuje za prvú zo sviatostí, ktoré určil sám Ježiš Kristus. Je bránou k ostatným sviatostiam, keďže žiadnu inú sviatosť nemožno prijať bez predchádzajúceho prijatia krstu. Rituál jasne cituje Sv. Písmo: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva[3].“ To poukazuje na váhu, ktorú krstu Rímskokatolícka cirkev pripisovala.

O vysluhovaní obradu sviatosti krstu. Ostrihomský rituál z r. 1692.

Matériou krstu bola čistá voda, ktorá sa požehnávala každoročne na Veľkonočnú vigíliu alebo na Vigíliu zoslania Ducha Svätého a tá sa používala po celý zvyšok roka. Nepožehnaná voda sa smela použiť iba v prípade, že sa požehnaná voda minula, resp. v prípade tzv. mimoriadneho krstu.

Predpísaná podoba krstu podľa rituálu z r. 1745.

Pri krste mal byť prítomný jeden alebo dvaja krstní rodičia. Na jednej strane rituál odporúča, aby šlo o pokrsteného a pobirmovaného katolíka, no na druhej strane zakazuje krstné rodičovstvo evanjelikom, neveriacim, verejne exkomunikovaným a prekliatym, kriminálnikom, verejným hriešnikom, duševne chorým a tým, ktorí neovládajú základy viery.

Ak teda zistíme, že niektorý z našich predkov šiel za krstného rodiča, automaticky môžeme o ňom prehlásiť, že bol považovaný za duševne zdravého a morálne spôsobilého na plnenie tak významnej úlohy. Okrem prítomnosti pri obrade krstu mal krstnému dieťaťu na krst doniesť krstnú košieľku a žltú voskovú krstnú sviecu.

Sviatosť mohol v kostole vyslúžiť farár alebo iný kňaz, ktorý mal biskupské poverenie krstiť deti. Pred obradom bol povinný stretnúť sa s krstnými rodičmi a zistiť, či sú z miestnej farnosti. Následne prišlo na výber krstného mena pre dieťa. To nesmelo byť hanlivé, vymyslené, posmešné, mýtické ani pohanské. Ideálne bolo meno podľa niektorého svätého, ktorý mal dieťa po zvyšok života ochraňovať a prihovárať sa zaňho v nebi.

Kňaz krstil výlučne v latinskom jazyku formulkou Ego te baptizo in nomine Patris et Filii et Spiritus Sancti (Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého), pričom mohol dieťaťu liať vodu na hlavu, ponoriť dieťa pod vodu alebo dieťa jednoducho pokropiť vodou. Všetky tri spôsoby boli prípustné a záviselo len od miestneho zvyku, ktorý z nich sa v danej farnosti používal.

Potom nasledoval samotný krstný obrad. Jeho prvou časťou je zrieknutie sa hriechov, ktoré v mene pokrsteného vykonali jeho krstní rodičia. Táto časť sa slúžila v jazyku ľudu, a preto je aj v samotnom rituáli popísaná v štyroch jazykoch – latinsky, nemecky, maďarsky a slovensky. Zvyšná časť obradu bola v latinčine a  podobala sa dnešnému krstnému obradu.

Obrad odriekania hriechov v štyroch uhorských jazykoch.
Obrad odriekania hriechov v štyroch uhorských jazykoch.

Z pohľadu genealóga má mimoriadny význam posledná veta popisujúca priebeh krstného obradu: „Predtým, než je dieťa z kostola odnesené alebo než krstní rodičia z kostola odídu, zapíše farár dôkladne ich mená a iné údaje o vyslúženom krste podľa predpísaného spôsobu do knihy pokrstených.“ Rituál teda neuvádza, či mali údaje do matriky hlásiť krstní rodičia dieťaťa, alebo či ich mohol nahlásiť napr. otec dieťaťa.

Pokyn o zápise krstu do matriky v Jágerskom rituáli z r. 1702.

Mimoriadny krst

Pod týmto pojmom rozumieme krst za špeciálnych okolností, kedy z rôznych dôvodov nebolo možné dieťa priniesť na krst do kostola. V prípade hroziacej smrti mohol dieťa i dospelého pokrstiť ktokoľvek – veriaci, neveriaci, evanjelik, pravoslávny veriaci, či dokonca exkomunikovaný. V takomto prípade mohol krst prebehnúť aj v materinskom jazyku krstiaceho človeka. Pri výbere krstiaceho spomedzi prítomných mal byť uprednostnený kňaz pred diakonom, vysvätený kňaz pred laikom, veriaci pred neveriacim a muž pred ženou. Výnimkou z posledného pravidla bola situácia, ak by žena ovládala formulku a obrad krstu lepšie než prítomný muž. To vysvetľuje, prečo v prípade potreby pri pôrode krstila spravidla pôrodná baba a nie otec dieťaťa. 

Na to, aby pôrodná baba vedela poriadne krstiť, mal v každej farnosti dohliadnuť farár. Okrem formulky a pôrodného obradu musel pôrodnú babu zaškoliť tak, aby sa vedela správne rozhodnúť aj v rôznych špecifických prípadoch, ktoré mohli nastať.

Ak hrozila smrť dieťaťa, potom smela dula dieťa pokrstiť hneď, keď sa na svet dostala jeho hlavička. Pokiaľ dieťa vstúpilo do pôrodných ciest napr. nožičkou alebo zadočkom, potom mohla dieťa pokrstiť na tej časti tela, ktorou sa dieťa tlačilo na svet. Ak však dieťa pôrod prežilo, malo byť pokrstené ešte raz spôsobom sub conditione. To znamená, že takéto dieťa mali po pôrode pokrstiť ešte raz slovami Ak si nebol(a) pokrstený(á), ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Ďalším špecifikom bol pôrod znetvorených detí. V takýchto prípadoch smela pôrodná babica krstiť iba v prípade hroziaceho úmrtia dieťatka. Ak sa dieťa narodilo živé, malo byť čo najskôr prinesené do kostola, kde by kňaz rozhodol o tom, či sa znetvorené dieťa podobá na človeka a či je ho možné pokrstiť. Ak došlo k pôrodu tzv. znetvorených detí, ktoré mali viac hláv, trupov alebo končatín, mal dokonca kňaz rozhodnúť, koľko duší obsahuje znetvorená telesná schránka. Ich počet mal stanoviť podľa počtu hláv, hrudníkov a bijúcich sŕdc. Z dnešného pohľadu to síce môže znieť zvláštne, no dobre to odráža stav medicínskych vedomostí našich predkov pred tromi stovkami rokov. Je tiež potrebné si uvedomiť, že nepokrstené dieťa v týchto dobách nesmelo byť pochované na cintoríne, a tak bola debata o krste znetvorených detí určite namieste. 

Zápis do matriky pokrstených

Rímsky rituál z roku 1614, ako aj uhorské diecézne rituály zo 17. a 18. storočia sa bližšie vyjadrujú aj k zapisovaniu pokrstených detí do matrík. Nájdeme v nich dokonca predpísaný vzor, ako presne mal byť krst do matričnej knihy zapísaný.

Vzor zápisu pokrstených do matriky.

            „Roku Pána X. Dňa X. v Mesiaci X. som Ja X., farár tohto Kostola sv. X. v meste alebo na mieste X. pokrstil dieťa narodené dňa X. z X. a X., manželov tejto farnosti, alebo z takej farnosti, miesta a rodiny, ktorému bolo pri krste dané meno X. Krstnými rodičmi sa stali X., syn X. z farnosti alebo miesta X. a X., manželka X., resp. dcéra X. z farnosti alebo miesta X.“ (Písmeno X. symbolizuje konkrétne údaje o konkrétnom krste.)

Je zaujímavé, že presne túto formulku pre zápis pokrstených detí kopírujú takmer všetky preskúmané rituály, a síce Rímsky (1614), Ostrihomský (1692), Jágerský (1702), Ostrihomský (1745) i Rímsky (1847). Jedinú výnimku predstavuje Rímsko – Kaločský rituál z roku 1833, ktorý nariaďuje na území Kaločskej diecézy vedenie matričných zápisov podľa predpísaných rubrík. Tieto rubriky nápadne pripomínajú rubriky používané na území Slovenska v prvej polovici 19. storočia. (Matričné zápisy na území Slovenska podliehali nielen nariadeniam Rituálov, ale aj nariadeniam svetskej vrchnosti, ktorá rozhodla o tom, že údaje majú byť zapisované do rubrík. Pravdepodobne z tohto dôvodu nebolo potrebné, aby spôsob zapisovania údajov do matrík ďalej riešili neskôr vydávané Rituály.)

Vzor matriky pokrstených podľa Rímsko – Kaločského rituálu z roku 1833.

Záver

Krstný obrad bol vo forme, v akej ho poznáme dnes, ustanovený už v 16. storočí počas koncilu v Tridente. Väčšina predkov, ktorých môžeme vďaka matrikám a ďalším listinám dohľadať, sa narodila práve v tomto období. Článok tak môže objasniť základné poznatky o tom, ako a kde ku krstu dochádzalo, kto sa ho mohol zúčastniť. Použité diecézne a kuriálne rituály poukazujú aj na spôsob zápisu pokrstených detí do matrík. Jasne stanovujú, aké údaje a v akom rozsahu sa mali do matriky pokrstených zapísať.

Zdroje

Pri písaní tohto článku boli využité nasledovné zdroje:

Rituale Romanum, 1614.

Rituale Strigoniense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, ac caeteris Ecclesiae publicis functionibus, 1692.

Rituale Agriense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, ac caeteris Ecclesiae publicis functionibus, 1702.

Rituale Strigoniense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, ac caeteris Ecclesiae publicis functionibus, 1745.

Rituale Romano – Colocense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, et caeteris Ecclesiae publicis functionibus rite obeundis observanda, 1833.

Rituale Romanum 1847.

SARMÁNYOVÁ – KALESNÁ, Jana. Cirkevné matriky na Slovensku zo 16. – 19. storočia. 2. vydanie. Bratislava: Odbor archívnictva MV SR, 1991. s. 541.

Chcete originálny darček pre vašich blízkych (alebo pre seba?:)) unikátna publikácia AKO SI ZOSTAVIŤ RODOKMEŇ vám pomôže odhaliť históriu vášho rodu. Objednajte si ju pod stromček za zvýhodnenú cenu s venovaním od autorov. Stačí kliknúť sem!