Kolonizácia 8. Arbitráž a okupácia

Stránka zo starej matriky
Stránka zo starej matriky
Už po bezprostrednom zaujatí územia 5. novembra 1938, vrchný veliteľ maďarského generálneho štábu vydal rozkaz o vyhostení všetkých českých a slovenských kolonistov. Argumentom bolo, ako počas celého obdobia revizionistických snáh po Trianone, že toto obyvateľstvo nemá na území južného Slovenska domovské právo a prítomnosť kolonistov na tomto území bola podľa maďarskej strany len výsledkom úmyselnej československej politiky, s cieľom zmeniť národnostné zloženie juhoslovenských regiónov.

Tento rozkaz veliteľ generálneho štábu zopakoval 11. novembra 1938. Dodatočný rozkaz nariaďoval vyhostiť všetky osoby, ktoré nepochádzajú z tohto územia, to znamená obyvateľov nemaďarskej národnosti, ktorí nemali v obciach južného Slovenska domovské právo (trvalý pobyt) v časoch pred vznikom Československa. Výnimky sa nemali uplatňovať dokonca ani pri zmiešaných manželstvách, ani na deťoch, ktoré z takýchto manželstiev vzišli. Spod rozkazu sa nemali vynímať ani maďarizovaní kolonisti, čo nebolo nič nezvyčajné napríklad na Žitnom ostrove, kde aj českí a moravskí kolonisti boli v čisto maďarskom prostredí náchylní na pomaďarčenie.

Všetky tieto rozkazy boli samozrejme v rozpore s arbitrážnym rozsudkom, ktorý nariaďoval, aby všetky otázky realizácie rozsudku boli najskôr dohodnuté na bilaterálnych slovensko-maďarských rokovaniach. Arbitri mali na mysli aj otázky uznania štátnej príslušnosti, opcie a zabezpečenie národnostných práv pre menšiny na oboch stranách hranice.

Aby vyhosťovanie kolonistov nebolo chápané ako porušenie týchto záväzkov, velenie okupačných síl vydalo 14. novembra 1938 nový rozkaz. Bol zaslaný telegraficky všetkým okupačným jednotkám a nariaďoval vyhosťovanie  už s inou argumentáciou. Podľa rozkazu malo byť vyhostenie vykonávané v záujme kolonistov, lebo len tak ich maďarské vojská mali ochrániť pred hnevom a útokmi maďarských civilistov, ktorí si takto mali vybavovať staré krivdy. Celá akcia vyhosťovania bola maďarskou stranou považovaná takpovediac za záchrannú akciu slovenských a českých kolonistov.

Pravdou je, že na prvých zastrašovaniach a útokoch na kolonistov sa podieľali rôzne polovojenské jednotky známe ako „szabadcsapatok“ (dobrovoľné oddiely). K polovojenským jednotkám sa pripájali aj maďarskí susedia kolonistov, ktorí v nich videli len protežovanú skupinu obyvateľov slovenského juhu. Samozrejme, že vo veľa prípadoch sa armáda takémuto konaniu len prizerala, dokonca v niektorých prípadoch sa vojaci pridávali aj k rabovaniu majetku kolonistov.

Niektorí kolonisti vo svojich výpovediach udávali, že najkrutejšími boli maďarskí žandári, ktorí mali zvláštne praktiky na vynucovanie si priznaní často k vykonštruovaným obvineniam. Vo svedeckých výpovediach sa však objavovali aj zmienky o spravodlivom prístupe maďarských žandárov, keď dokonca po sťažnostiach roľníkov – kolonistov, tieto prípady vyšetrovali a vinníkov potrestali. No rozkazy maďarského generálneho štábu však boli jasné. Kolonistov bolo potrebné vyhnať, alebo úradne vyhostiť.

Horthy Miklós reční na zhromaždení po obsadení Komárna:

Vojenská prehliadka maďarskej armády po obsadení Košíc