O Sviatosti manželstva v minulosti

O Sviatosti manželstva. Ostrihomský rituál z r. 1625.

Sviatosť manželstva

Sviatosť manželstva predstavovala mimoriadne závažnú udalosť v živote našich predkov, ktorá mohla výrazne ovplyvniť ich osudy po zvyšok života. Podobne ako dnes, i v minulosti si snúbenci pri vstupe do manželstva sľubovali lásku, vzájomnú vernosť a úctu až do momentu, kým ich smrť nerozdelí. 

Ako vysluhovanie sviatosti vyzeralo v rámci rímskokatolíckej cirkvi, si predstavíme v nasledujúcom článku. Pri jeho písaní boli využité rituály, teda predpisy o vysluhovaní sviatostí. Tie vydávala pápežská kúria v Ríme, odkiaľ putovali rituály do jednotlivých kresťanských krajín. V Uhorsku boli následne v jednotlivých diecézach opätovne publikované, aby sa potvrdila ich platnosť, a prípade sa pokyny o vysluhovaní sviatostí upravili miestnym pomerom.

Podmienky uzavretia manželstva

Texty všetkých preskúmaných rituálov uvádzajú pomerne veľké množstvo podmienok, za ktorých bolo (resp. nebolo) možné uzatvoriť manželstvo medzi mužom a ženou. V každej farnosti bol za vydanie povolenia k sobášu zodpovedný sám farár, pričom v špecifických prípadoch sa musel obracať na diecéznu vrchnosť (na diecézneho ordinára alebo biskupa).

Predtým, než farár akúkoľvek dvojicu zosobášil, mal sa so snúbencami stretnúť osobne. Pri tomto stretnutí mal zistiť, o koho ide, akí sú to ľudia, odkiaľ sú a tiež, či medzi nimi existuje akákoľvek kanonická prekážka, ktorá by vylučovala manželstvo medzi snúbencami. Podmienkou pre zosobášenie bol vek ženícha aspoň 14 rokov a vek nevesty aspoň 12 rokov (tak uvádza ešte aj v roku 1833 vydaný Rímsko – kaločský rituál!), ďalej aspoň základné vedomosti o viere v rozsahu, aby boli manželia schopní vychovávať deti vo viere.

Okrem toho mal farár za prítomnosti dôveryhodných ľudí zistiť, či jestvuje medzi manželmi pokrvná (tzv. consanguinitas) alebo zákonná príbuznosť (tzv. affinitas), ktoré boli tiež prekážkou pre vstup do manželstva. Nakoľko nariadenia o vysluhovaní sviatosti manželstva sa významne menili v súvislosti s Tridentským koncilom (1545 – 1563), zmenil sa aj postoj cirkvi k niektorým stredovekým praktikám, ktoré boli po novom zakázané: „Predovšetkým nech si (farár) pamätá, že manželstvá uzavreté medzi únoscom a unesenou v čase, keď je unesená v moci svojho únoscu, ako aj tajné manželstvá uzavreté bez prítomnosti farára alebo iného kňaza bez súhlasu farára alebo ordinára a také manželstvá, ktoré nie sú potvrdené prítomnosťou dvoch alebo troch svedkov, sú podľa dekrétu tohto (Tridentského) koncilu neplatné.“

Pred sobášom sa vo farnostiach, v ktorých obaja snúbenci bývali, mali konať ohlášky. Tie mali za úlohu odhaliť všetky prípadné prekážky. Po tretej ohláške mali snúbenci dva mesiace na to, aby sa právoplatne zosobášili, inak stratili ohlášky platnosť a museli sa opakovať nanovo. Spravidla sa ohlášky konali v tri po sebe nasledujúce sviatočné dni (väčšinou v tri po sebe idúce nedele) na farskej sv. omši.

Všetci veriaci boli pritom povinní nahlásiť akúkoľvek prekážku v uzatvorení manželstva medzi snúbencami, o ktorej mali vedomosť. Najčastejšie sa jednalo o vzdialený príbuzenský pomer, no ohlášky mohli odhaliť aj sobášnych podvodníkov, ktorí už boli v stave manželskom. Prekážkou uzatvorenia manželstva však bola aj rozličná viera u snúbencov.

Ako sa vyhlasovali ohlášky v latinčine, maďarčine, nemčine a slovenčine. Ostrihomský rituál z r. 1692.

Po vyhlásení ohlášok bolo nevyhnutné odstrániť všetky zistené prekážky. Tak v prípade pokrvného príbuzenstva, ako aj v prípade rozdielneho vierovyznania oboch snúbencov, musel o prípade rozhodnúť diecézny biskup, v ktorého moci bolo rozhodnutie vydať, resp. nevydať dišpenz od prekážky.

O dišpenz spravidla žiadal v mene svojich veriacich farár, a to listom adresovaným priamo biskupovi. V žiadosti mohol uviesť dôvody, pre ktoré odporúča biskupovi udelenie dišpenzu. Ak boli snúbenci príbuzní, často načrtol do žiadosti aj schému príbuzenského vzťahu. Tá môže byť pre genealógov cenná napríklad v prípade stratených matrík. Žiadosti sa archivovali v rámci písomnej agendy jednotlivých diecéz, a tak je možné overiť existenciu žiadostí o vydanie dišpenzu v konkrétnom diecéznom archíve.

Schéma rodokmeňa Jána Koscika a Márie Drábovej v žiadosti o vydanie dišpenzu k sobášu. 1889.

Po odstránení všetkých prípadných prekážok bolo možné pokračovať v tomto procese ďalej. Farár upozornil snúbencov, aby sa do dňa sobáša vyhli bývaniu v spoločnej domácnosti a radostiam plynúcim z manželského života. Následne predstúpili obaja k sviatosti zmierenia (ľudovo k spovedi). Nekatolíci, ktorí súhlasili s prestupom na katolícku vieru, absolvovali aj katolícku náuku. V rámci náuky mal farár použiť knihu Tobiáš, v ktorej archanjel Rafael učí Tobiáša a Sáru, ako majú manželia spolunažívať.

Rituál tiež upozorňuje, že sobáše sa mohli konať celoročne. Výnimkou boli obdobia od prvej adventnej nedele do sviatku Zjavenia Pána (6. januára) a obdobie od Popolcovej stredy do ukončenia veľkonočnej oktávy, kedy boli zakázané verejné svadobné hostiny. V týchto obdobiach sa spravidla ženili len vdovci a vdovy, ktorí v prvom rade potrebovali zabezpečiť svoje rodiny a svadobná hostina bola až na druhom mieste.

Sobášny obrad sa mohol konať v dome jedného zo snúbencov, alebo v kostole. Ak sa konal doma, vyžadovalo sa od snúbencov, aby sa po obrade dostavili do kostola k slávnostnému požehnaniu. 

Priebeh obradu

Sobášny obrad sa konal spravidla verejne za prítomnosti dvoch alebo troch svedkov, rodičov snúbencov a za prítomnosti kňaza. V úvode obradu žiadal kňaz od oboch manželov, aby vyjadrili súhlas so vstupom do manželstva. Najprv sa pýtal ženícha, potom aj nevesty.

Text úvodných obradov pri sobáši.

Po tomto úkone nasledoval obrad požehnávania manželských obrúčok. Ten je popísaný už v Ostrihomskom rituáli z r. 1625, z čoho môžeme usudzovať, že ide o mimoriadne starú tradíciu v uhorskej katolíckej cirkvi. Tento obrad sa totiž spomína aj v Rímskom rituáli z roku 1614, no tam je dôrazne uvedené, že tento obrad sa nevykonáva na všetkých miestach kresťanského sveta rovnako. Uvedenie v Ostrihomskom rituáli preto vnímame tak, že v Uhorsku sa obrúčky využívali. Z rituálnych textov však nie je možné usúdiť, či šlo o prax bežnú aj pre poddanské obyvateľstvo.

Kňaz obrúčky pokropil svätenou vodou a požehnal v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Nasledovalo požehnanie snúbencov, po ktorom kňaz spojil pravé ruky oboch partnerov a previazal okolo ich rúk štólu a zosobášil ich slovami „Ego conjungo vos in Matrimonium, in nomine Patris et Filii, et Spiritus Sancti, Amen.“ (Ja vás sobášim v mene Otca i Syna i Ducha Svätého). U vdovcov (rozumej u párov vdovca a vdovy) sa uvedený obrad vynechával.

Zápis do matrík

Po tomto úkone boli snúbenci pokropení svätenou vodou a obrad sa tým zakončil. Pre genealógov je určite dôležitá inštrukcia v samotnom závere uvedeného textu v znení: „Po vykonaní všetkých (obradov), farár vlastnoručne zapíše do knihy manželstiev mená zosobášených a svedkov a ostatné údaje podľa predpisu: tento úkon smie vykonať aj iný kňaz, ktorý musí mať od ordinára povolenie na sobášenie.“

Vo všetkých rituálnych knihách sú zároveň uvedené aj príklady jednotlivých matričných zápisov. Už v roku 1692 sa odporúčalo uvádzať nasledovné údaje o sobáši: 

„Roku _______ dňa __ mesiaca ______ po ohlásení troch ohlášok počas po sebe nasledujúcich sviatočných dní, z ktorých prvá sa konala dňa ­__ , druhá dňa __ , tretia dňa __ počas farskej omše, a keďže sa nezistila žiadna zákonná prekážka, som ja _______, správca farského Kostola sv. _______ v meste _______ alebo na mieste _______ , vo farnosti sv. _______ vypočul _______ a _______ , dcéru _______ , alebo vdovu po _______ , z tejto farnosti (alebo z farnosti sv. _______ ) a keďže došlo z ich strany k súhlasu, boli slávnostne zosobášení za prítomnosti známych svedkov _______ , syna _______, ktorý žije vo farnosti sv. _______ a _______ , syna _______ (atď.) a následne boli podľa obradu sv. cirkvi počas sv. omše zosobášení.“

Ak bol jeden z manželov z inej farnosti, mali sa ohlášky konať aj v jeho domovskej farnosti. Inštrukcia rituálu pritom jasne prikazuje farárovi na danom mieste zapísať ohlášky do vlastnej farskej matriky. Minimálne záznam o vykonaní ohlášok sa teda mal nachádzať v matrike v mieste bydliska ženícha i nevesty. Z praxe však musíme konštatovať, že uvedené nariadenie dodržiavalo len minimum farností (napr. slovenský evanjelický a. v. zbor v Košiciach)

Predpis sobášneho záznamu.

Pokyn o zápise matričných údajov do rubrík obsahuje len Rímsko – kaločský rituál z roku 1833. Kým ostrihomské a jágerské rituály v 17. a 18. storočí len kopírovali staršie nariadenie o spôsobe zápisu jednotlivých údajov do matrík, v 19. storočí sa tento údaj v uvedených rituáloch vôbec nevyskytuje. Je preto možné, že vedeniu matrík v 19. storočí sa venoval osobitný predpis, ktorý nebol súčasťou rituálu.

Vzor knihy manželstva podľa Rímsko – kaločského rituálu. 1833.

Zdroje

Pri písaní tohto článku boli využité nasledovné zdroje:

Rituale Romanum, 1614.

Rituale Strigoniense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, ac caeteris Ecclesiae publicis functionibus, 1625.

Rituale Strigoniense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, ac caeteris Ecclesiae publicis functionibus, 1692.

Rituale Agriense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, ac caeteris Ecclesiae publicis functionibus, 1702.

Rituale Strigoniense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, ac caeteris Ecclesiae publicis functionibus, 1745.

Rituale Romano – Colocense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, et caeteris Ecclesiae publicis functionibus rite obeundis observanda, 1833.

Rituale Agriense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, ac caeteris Ecclesiae publicis functionibus, 1815.

Rituale Strigoniense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, ac caeteris Ecclesiae publicis functionibus, 1858.

SARMÁNYOVÁ – KALESNÁ, Jana. Cirkevné matriky na Slovensku zo 16. – 19. storočia. 2. vydanie. Bratislava: Odbor archívnictva MV SR, 1991. s. 541.

Chcete originálny darček pre vašich blízkych (alebo pre seba?:)) unikátna publikácia AKO SI ZOSTAVIŤ RODOKMEŇ vám pomôže odhaliť históriu vášho rodu. Objednajte si ju pod stromček za zvýhodnenú cenu s venovaním od autorov. Stačí kliknúť sem!