Na smrteľnej posteli

Pohrebné matriky sú dôležitým zdrojom údajov o živote našich predkov. Dozvedáme sa z nich, kedy, v akom veku a z akej príčiny naši predkovia opustili svojich príbuzných a naposledy vydýchli. Mnoho bádateľov si však mylne myslí, že vek a príčina úmrtia sú jedinými údajmi, ktoré sa z tejto matriky dajú vyčítať. Často pritom opomínajú jednu podstatnú kolónku, ktorá je súčasťou matrík zomrelých odkedy sa tieto matričné knihy vedú. Ide o kolónku s údajom o zaopatrení sviatosťami. Z tejto kolónky sa pritom dozvedáme síce nepriame, no pomerne zaujímavé údaje o posledných chvíľach v živote našich predkov. Okrem príčiny úmrtia môžu tieto zápisy poukázať aj na vzťah umierajúceho a jeho rodiny k viere a k cirkvi. V nasledujúcom texte si preto priblížime pohrebné matriky a vysluhovanie sviatostí pred smrťou z pohľadu Rímskokatolíckej cirkvi.

Nariadenia Ostrihomského rituálu o vykonávaní pohrebov. 1692.

Sviatosti a sväteniny

Na rozdiel od predošlých dvoch článkov (o sviatosti krstu a manželstva) majú cirkevné obrady týkajúce sa umierajúcich a nebohých isté špecifiká. Sviatosti sa totiž môžu vysluhovať len žijúcim ľuďom. 

Katolícka cirkev uznáva sedem sviatostí, pričom zapisovaniu do matrík podliehali štandardne tri z nich, a to sviatosť krstu, birmovania a manželstva. Sviatosť kňazstva sa mohla zapísať do poznámky v krstnej matrike. Ostatné tri sviatosti, sv. Eucharistie, sv. zmierenia (ľudovo spoveď), sv. posledného pomazania (od 2. vatikánskeho koncilu správne sv. pomazania chorých) sa nezapisovali do osobitných matrík, pretože ich veriaci mohol prijať počas života opakovane.

Keďže bolo vyššie uvedené, že sviatosti sa mohli vysluhovať iba žijúcim ľuďom, je zrejmé, že pohreb nemôžeme vnímať ako sviatosť. Pohreb patrí medzi tzv. sväteniny – posvätné znaky, ktoré do určitej miery napodobňujú sviatosti a na orodovanie Cirkvi dosahujú rôzne duchovné účinky. Pohreb je zároveň jedinou sväteninou, ktorá mala ustanovenú osobitnú matričnú knihu. 

Sacramentis provisus. Extreme unctus. Generaliter absolutus. Improvisus.

Pri zápise o úmrtí bývali často uvedené doplňujúce údaje o sviatostiach, ktoré nebohý prijal na smrteľnej posteli. Najčastejšie ide o sv. Eucharistie, zmierenia a posledného pomazania. Údaje o vyslúžení sviatostí na smrteľnej posteli sa často skrývajú za latinské pojmy extreme unctus, generaliter absolutus a (omnibus) Sacramentis (moribundorum) provisus. Ich bližšie pochopenie nám pritom môže poodhaliť okolnosti, za ktorých zapísaný človek zomrel a často môže aspoň trochu poodhaliť spôsob, akým nebohý odišiel z tohto sveta. Výhodné to môže byť v prípade, že v matrike z rôznych dôvodov absentuje údaj o príčine úmrtia. 

Ideálnou situáciou z pohľadu Katolíckej cirkvi bolo, ak bol nebohý pred smrťou zaopatrený všetkými sviatosťami, latinsky (omnibus) Sacramentis (moribundorum) provisus. V praxi to znamená, že nebohému sa pred smrťou dostalo riadnej spovede, pomazania chorých a sviatosti oltárnej. 

To znamená, že kňaz vedel o umierajúcom v dostatočnom predstihu na to, aby ho stihol osobne navštíviť. Pravidelné vysluhovanie týchto sviatostí bolo štandardnou súčasťou starostlivosti farára o chorých vo farnosti. Ak teda niekto zomrel riadne zaopatrený, môžeme aspoň predpokladať, že príčinou smrti bolo dlhotrvajúce, chronické ochorenie a smrť sa u dotyčného očakávala.

Príklad úmrtia osoby zaopatrenej všetkými sviatosťami z matriky RKFÚ Drienov.

Uspokojivý stupeň sviatostného zaopatrenia predstavovalo mimoriadne pomazanie, latinsky  unctio extrema. Ak rodina zavolala kňaza k zomierajúcemu a ten zvážil, že sa nestíha vykonanie riadnej spovede a všetkých rituálov, smel umierajúceho urýchlene vyspovedať a mimoriadne zaopatriť sviatostným pomazaním chorých a sviatosťou oltárnou.

V oboch vyššie popísaných prípadoch sa pritom verilo, že vyslúžením týchto sviatostí pred smrťou sa umierajúcemu odpustia všetky hriechy a zahladia tresty za ne. Takto zaopatrený človek sa teda po smrti dostal priamo do neba.

Zápis o úmrtí mimoriadne zaopatreného Jána Stamca v matrike farnosti Sebechleby. 

Osobitným typom sviatostného zaopatrenia bolo tzv. všeobecné rozhrešenie, latinsky absolutio generalis. Vysluhovalo sa pri hromadných nešťastiach, keď kňaz nedokázal osobitne vyspovedať každého prítomného človeka, a tak ich vyzval k ľútosti a hromadne im hriechy odpustil.

Najhorším variantom odchodu človeka z pozemského sveta bola smrť bez sviatostného zaopatrenia. V matričných knihách majú takto zosnulé osoby v kolónke so sviatostným zaopatrením uvedený termín improvisus. K nezaopatreniu sviatosťami dochádzalo z rôznych príčin. K tým najčastejším patrila rodina, ktorá zle vyhodnotila stav umierajúceho a nezavolala kňaza, ďalej samotná osoba umierajúceho, ktorý mohol sviatosti z rozličných dôvodov odmietať, no príčinou mohla byť aj smrť, ktorá nastala príliš rýchlo na to, aby príbuzní stihli povolať duchovného. V takom prípade sa bežne do matriky uvádzal termín repent(in)e mortuus. Mohol označovať úmrtie pri nehode (pád z koňa, zavalenie stromom v lese), alebo ochorenia s mimoriadne rýchlym priebehom, ako napríklad infarkt myokardu, pľúcnu embóliu a podobne.

18 – ročný Andrej Matis zomrel nezaopatrený z dôvodu náhlej smrti.

Kto smel byť zaopatrený

Na to, aby mohol byť umierajúci človek zaopatrený, musel spĺňať niekoľko základných podmienok. So zaopatrením, pochopiteľne, musel v prvom rade dobrovoľne súhlasiť. V niektorých obciach prichádzali katolícki kňazi aj k umierajúcim veriacim iného kresťanského vierovyznania (evanjelického, kalvínskeho, resp. pravoslávneho) a snažili sa ich na smrteľnej posteli presvedčiť ku konverzii ku katolíckej viere. Ak umierajúci odmietol, mal kňaz právo odoprieť mu cirkevný pohreb. 

Druhou podmienkou zo strany veriaceho bola čistá myseľ. V čase príchodu kňaza si ešte musel uvedomovať, kto k nemu prišiel a za akým účelom. Ak teda v matrike nájdeme údaj o zaopatrení sviatosťami, môžeme predpokladať, že aj umierajúci si plne uvedomoval, že sa blíži jeho posledná hodina.

Nariadenia Rímskeho rituálu kopíroval aj Jágerský rituál z r. 1702.

Poslednou podmienkou, ktorá sa týkala udelenia sviatosti pomazania chorých, bola sviatostná matéria – olivový olej určený na pomazávanie chorých. V minulosti smel v zmysle rituálnych inštrukcií takýto olej uchovávať iba jediný kňaz vo farnosti, ktorý mal na starosti duchovnú opateru chorých. V malých farnostiach ním bol spravidla farár, vo väčších mestách mohol byť touto úlohou poverený iný kňaz.

Ako zaopatrenie vyzeralo

Inštrukcie katolíckych rituálov jasne odkazujú, že o dlhodobo chorých sa mal starať farár, ktorý ich bol povinný pravidelne navštevovať. V prípade tých ľudí, ktorí umierali náhle, spravidla kňaza privolal niektorý z členov domácnosti. Kňaz mal v tej chvíli podľa možností čo najskôr odložiť iné činnosti bokom a ponáhľať sa k umierajúcemu. 

Pri príchode k domu, v ktorom sa umierajúci nachádzal sa pozdravil slovami: „Pokoj tomuto domu.“ Následne ukázal obyvateľom tohto domu kríž, dom pokropil svätenou vodou a zaspieval príslušnú antifónu. Potom chorého vyspovedal, zaopatril sv. prijímaním a pomazal olejom. 

Pomazanie chorých malo v minulosti svoje špecifikum. Nasledovalo po spovedi, pri ktorej veriaci vyznal všetky svoje hriechy. Následne mal kňaz olejom pomazať tie časti tela, ktorými dané hriechy spáchal. V závislosti od spáchaných hriechov sa pomazávali oči, uši, nozdry, ústa, ruky, nohy alebo „obličky“. Pomazaním „obličiek“ sa myslelo pomazávanie bedier. Toto pomazanie sa mohlo vykonávať výhradne u mobilných mužov (u žien a imobilných osôb bolo zakázané) v prípade, že umierajúci spáchal hriech mimomanželského pohlavného styku.

Počas pomazania používal kňaz túto formulku: „Skrze toto sväté pomazanie a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán odpustí čokoľvek, čo si zrakom, sluchom atď. spáchal.“  V súčasnosti je formulka upravená takto: „Skrze toto sväté pomazanie a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého.“ Na záver obradu sa konala liturgia slova, pri ktorej kňaz prečítal vybranú stať zo sv. písma.

Podmienky cirkevného pohrebu

Keď chorý napokon zomrel, jeho telo sa až do pohrebu opatrovalo v dome, v ktorom nebohý býval. Cirkevný pohreb spojený s omšou, pohrebným sprievodom a uložením tela do posvätenej zeme na cirkevnom cintoríne sa považoval za výsadu veriacich osôb.

Žiaden kňaz nesmel cirkevný pohreb dovoliť pohanom, Židom ani neveriacim. Podobne bol takýto pohreb odopretý heretikom (evanjelikom, schizmatikom (pravoslávnym), exkomunikovaným, prekliatym, verejným hriešnikom i tým, ktorí zomreli v dueli (stredoveká metóda riešenia sporu, kedy sporiace sa strany vystúpili proti sebe v šermiarskom súboji). Smutným nariadením je, že cirkevný pohreb mal byť odopretý aj nepokrsteným deťom.

Postup pohrebu

Pohrebný obrad vyzeral v minulosti nasledovne. Pohreb sa mohol začať sv. omšou v kostole bez prítomnosti tela nebohého. V prípade, že deň pohrebu pripadol na sviatok, bolo prípustné, aby sa konala mimoriadna bohoslužba v súvislosti s pohrebom nebohého. Po svätej omši vyšiel z kostola pohrebný sprievod, ktorý mieril k domu nebohého. V čele stál kňaz oblečený v čiernom odeve (ak bol kňaz chudobný a nemal čierny odev, odporúčala sa aspoň čierna štóla) a miništrant s procesným krížom. Procesia pokračovala až k domu nebohého. Tu zapálili členovia procesie sviečky a kňaz začal modlitbu. Po modlitbe vstúpil kňaz do domu nebohého a jeho telo pokropil svätenou vodou. 

Na iných miestach bolo zvykom, že telo nebohého sa prinášalo do kostola na pohrebnú sv. omšu. V takom prípade sa najprv konal pohrebný sprievod od kostola k domu nebohého, odkiaľ ostatky po vykonaní príslušných obradov priniesli do kostola na sv. omšu. 

V takomto prípade sa v minulosti otáčali telesné pozostatky nohami smerom k oltáru, čo malo symbolizovať akúsi poslednú „účasť“ nebohého na sv. omši. V kostole sa pri omši telo opätovne pokropilo svätenou vodou, mohlo sa použiť aj kadidlo.

Následne sa telo vynieslo z kostola na cintorín, kde bolo slávnostne pochované do pripraveného hrobu. V Uhorsku bolo zvykom pochovávanie v drevených truhlách, ktoré zakázal až Jozef II., aby zabránil plytvaniu drevom. Od tých čias sa mali nebohí pochovávať v plátenných vreciach. K prevozu tela nebohého na cintorín mohla slúžiť tzv. patentná truhla s vysúvacím dnom. V tej telo nebohého priniesli na cintorín a vysunutím dna pozostatky „vysypali“ do pripraveného hrobu (Holčík, 2009).

Výnimkou z vyššie uvedeného spôsobu pohrebu mali podľa rituálu deti „ante usum rationis“, teda malé deti, ktoré si ešte neuvedomovali vlastné hriechy. Rodina im smela upliesť korunu z kvetov, pričom túto korunu im pred pohrebom nasadili na hlavu. Aj kňaz bol pri takomto pohrebe oblečený celý v bielom, keďže tieto deti nemali žiaden hriech a verilo sa, že po smrti šli priamo do neba.

Zápis do matriky

Podobne ako v prípade matriky pokrstených a sobášených, aj v prípade matriky zosnulých upravuje Ostrihomský rituál z r. 1692 spôsob zápisu do matriky nasledovne:

Roku­ ____ dňa __ v mesiaci ____ zomrel _____ , syn alebo dcéra ____ z miesta ____ vo veku __ v dome __, ktorý v spoločenstve so svätou matkou Cirkvou svoju dušu Bohu odovzdal, a ktorého telo bolo dňa ­__ pochované v kostole ____ a ktorý sa mne alebo kňazovi menom ____ vyspovedal dňa ____ a prijal viatikum (sv. prijímanie) dňa __ a sv. olejom bol pomazaný mnou dňa __ .

Vzor zápisu do matriky pohrebov.

Podobne, ako v prípade ostatných druhov matrík, aj v prípade matrík zosnulých platí, že vzor zápisu do matriky s predtlačenými rubrikami bol publikovaný iba v Rímsko – kaločskom rituáli z roku 1833.

Vzor zápisu do matriky zosnulých podľa Rímsko – kaločského rituálu.

Záver

Verím, že publikovaný článok pomôže viacerým bádateľom pozrieť sa na záznamy o umierajúcich z iného pohľadu a pomôže im vykresliť, ako asi vyzerali posledné chvíle v životoch našich predkov na tejto zemi. Tieto údaje majú pritom svoje nezastupiteľné miesto aj pri písaní príbehov o životoch našich predkov a pomáhajú nám poodhaliť ďalšie, doteraz nepreskúmané údaje, ktoré sa týkali ich každodenných životov.

Za recenziu tohto článku ďakujem br. Svoradovi a o. Jánovi z Kláštora Premenenia Pána v Sampore a Jurajovi Snopekovi. 

Pri písaní tohto článku boli využité nasledovné zdroje:

HOLČÍK, Štefan. Vrecia mali za Jozefa II. nahradiť drahé truhly. 2009. In: Bratislavské noviny.sk. 2009. ISSN 1335-5228

Rituale Romanum, 1614.

Rituale Strigoniense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, ac caeteris Ecclesiae publicis functionibus, 1625.

Rituale Strigoniense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, ac caeteris Ecclesiae publicis functionibus, 1692.

Rituale Agriense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, ac caeteris Ecclesiae publicis functionibus, 1702.

Rituale Strigoniense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, ac caeteris Ecclesiae publicis functionibus, 1745.

Rituale Agriense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, ac caeteris Ecclesiae publicis functionibus, 1815.

Rituale Romano – Colocense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, et caeteris Ecclesiae publicis functionibus rite obeundis observanda, 1833.

Rituale Strigoniense, seu Formula Agendorum In Administratione Sacramentorum, ac caeteris Ecclesiae publicis functionibus, 1858.

SARMÁNYOVÁ – KALESNÁ, Jana. Cirkevné matriky na Slovensku zo 16. – 19. storočia. 2. vydanie. Bratislava: Odbor archívnictva MV SR, 1991. s. 541.

Chcete originálny darček pre vašich blízkych (alebo pre seba?:)) unikátna publikácia AKO SI ZOSTAVIŤ RODOKMEŇ vám pomôže odhaliť históriu vášho rodu. Objednajte si ju pod stromček za zvýhodnenú cenu s venovaním od autorov. Stačí kliknúť sem!