Recenzia: V pekle plynových komôr
„Až doteraz som o tom nikomu nerozprával. Je to tak ťaživé a desivé, že hovoriť o tom, čo som videl, mi dodnes robí problém,“ týmito slovami začína kniha, ktorá vznikala v osemdesiatych rokoch minulého storočia, ale hlavný hrdina v nich spomína na udalosti z rokov 1944 a 1945. Shlomo Venezia, Žid pochádzajúci z Grécka, ktorý bol počas II. svetovej vojny deportovaný do koncentračného tábora v Osvienčime.
Tu ako väzeň „pracoval“ ako člen sonderkommanda (zvláštneho komanda). Ich náplň práce bola desivá a práve Shlomo Venezia v knihe prináša obludné svedectvo o smrtiacej mašinérii, ktorá v tábore fungovala. Kniha prináša oveľa viac ako chladné čísla o počtoch obetí, ktoré si človek môže vygoogliť, prípadne nájsť vo Wikipédii. Kniha V pekle plynových komôr totiž prináša autentické rozprávanie človeka, ktorý otvorene hovorí o svojej „práci“.
Shlomo Venezia sa do tábora dostal s celou svojou rodinou, už po pár hodinách sa od spoluväzňa dozvedel, že jeho mama sa „oslobodila cez kremačný komín“. Shlomo tomu spočiatku nemohol uveriť: „Neveril som mu. Predstava, že by nás z Grécka viezli až sem len preto, aby nás po príjazde splálili, bola absolútne nemysliteľná. Vravel som si, že mi len chce ako nováčikovi nahnať strach.“ Vzápätí bol zaradený do sonderkommanda.
Členovia komanda boli ubytovaní priamo v podkroví krematória. Každá budova mala okrem toho dve poschodia – suterén a prízemie. V suteréne boli prezliekarne (či skôr vyzliekarne) a miestnosť so sprchami. Odsúdení na smrť do miestnosti totiž vchádzali s vedomím, že ich idú „dezinfikovať“.
V skutočnosti to bola plynová komora s rozmermi 7×30 metrov, vošlo sa do nej 1500 ľudí. Jedinými otvormi boli pancierové dvere so skleneným okienkom a štyri stropné prieduchy, ktorými sa dnu zavádzal cyklón B (kyselina kyanovodíková). Po každom „zvláštnom zachádzaní“ nabehli členovia sonderkommanda, aby plynovú miestnosť vyčistili – vyumývali dlážky a steny natreli vápnom čerstvo na bielo. Mŕtvoly preniesli do „átria“, kde im ostrihali vlasy, povytŕhali zlaté zuby a protézy. Následne boli dokaličené mŕtve telá prepravené špeciálnou plošinou do podzemia, kde sa nachádzalo päť pecí, pričom každá z nich bola vybavená tromi spaľovacími komorami. Kosti, ktoré sa v peci nerozpadli, členovia sonderkommanda rozdrtili a spolu s popolom hodili do rieky Visly.
Knihu V pekle plynových komôr som prečítal takpovediac na jedno nadýchnutie. Bolo až zarážajúce, s akou otvorenosťou dokázal Shlomo Venezia hovoriť o svojich skúsenostiach z koncentračného tábora. Ako zvrátene dokázali väznitelia pracovať s jazykom: dezinfekcia bola plynová miestnosť, zvláštne zachádzanie bolo v skutočnosti nahnanie ľudí do plynových komôr, členov sonderkommanda vždy po čase „presunuli“, čo neznamenalo nič iné, ako že ich zlikvidovali, aby odstránili nepohodlných svedkov svojich zločinov.
Kniha V pekle plynových komôr rozhodne nie je príjemným relaxačným čítaním. V mnohom mi pripomenula mrazivé zážitky, ktoré som mal z návštevy koncentračného tábora Mauthausen. Kniha však určite stojí za prečítanie – jej sila je najmä v autentickosti rozprávania. Hlavný hrdina sa na nič nehrá, rozpráva o tom, ako to v koncentračnom tábore fungovalo. Knihu si môžete kúpiť v internetovom obchode Gorila.