Benešove dekréty a Slovensko 2: Historické pozadie

Eduard Beneš s manželkou
Eduard Beneš s manželkou

Nemci žili na Slovensku od stredoveku a vzťahy medzi nemeckým obyvateľstvom a slovenským boli dobré. Pred druhou svetovou vojnou nie sú známe žiadne vážnejšie konflikty medzi Slovákmi a Nemcami. V medzivojnovom období si Nemci na Slovensku založili svoju politickú stranu (Deutsche Partei), ktorej predsedom bol Franz Karmasin. Po nástupe Hitlera k moci, táto strana si stále viac a viac osvojovala nacistickú ideológiu. Desať dní po vyhlásení Slovenského štátu Franz Karmasin na verejnom zhromaždení prehlásil: „Pocit, že nás ochraňuje Adolf Hitler a že môžeme pre neho pracovať aj mimo Nemeckej ríše, nám dáva silu vydržať nejaký čas v cudzom štáte, pretože veľa našich nemeckých súkmeňovcov v podobnej situácii ako karpatskí Nemci boli už pričlenení do Nemeckej ríše“ (SNA Bratislava, Fond 116 F. Karmasin, 7-4). Karmasin po vzniku Slovenského štátu sformuloval novú úlohu pre slovenských Nemcov: zostať v tomto štáte nie ako obyčajní občania, ale ako súčasť Hitlerovej ríše, ako pionieri jeho novej Európy. Celá národná skupina má dozerať na to, aby sa na Slovensku uskutočňovali Hitlerove idey, aby tu boli nielen jeho agentmi, ale aj garantmi, že sa na Slovensku deje všetko podľa Hitlerovej vôle. V januári 1940 v Trnave F. Karmasin vyhlásil: „Našou úlohou v tejto vojne je byť ako súčasť vnútorného nemeckého frontu hlásateľmi presvedčenia o víťazstve v tomto priestore a byť zárukou toho, že táto krajina ostane sporiadaná“ (Deutsche Stimmen, 27. 1. 1940). V Bratislave na zhromaždení v marci 1940 F. Karmasin prehlásil: „My, kamaráti sme zobrali za povinnosť a úlohu ostať tu a musíme nášmu Führerovi zachovať vernosť, pretože vieme, že tu musíme žiť a pracovať pre dobro nemeckého národa a pre šťastnejšiu budúcnosť novej Európy“ (Deutsche Stimmen 16. 3. 1940).

Po víťazstve nad Francúzskom sa v anonymnej správe pochádzajúcej z vedenia Deutsche Partei uvádza : „Je najvyšší čas, aby Slováci znovu pocítili silnú ruku, pred ktorou sú ako rodený národ sluhov zvyknutí sa krčiť, pretože podobne, ako všetky tieto balkánske národy pri prílišnej slobode sa nekontrolovateľne potácajú sem a tam“ (Kaiser J.: Die Politik des Deutschen Reiches gegenüber der Slowakei 1939. Ein Beitrag zur Erforschung der nazionalsozialistischen Satelitenpolitik in SüdOst Europa. Rukopis filozofickej dizertácie, Bochum 1969, strana 342). V tomto období Karmasin verboval slovenských Nemcov do zbraní SS. Úzka súčinnosť Karmasina a SS sa prejavila aj v jeho vymenovaní za SS – Hauptsturmbannführera v júni 1943. V posledných mesiacoch vojny Nemci pristúpili k evakuácii nemeckej menšiny na Slovensku. Podľa záznamov a údajov Deutshe Partei a nemeckých miest, pred príchodom frontu opustilo územie Slovenska asi sto až stodvadsaťtisíc Nemcov.

Rôzne partizánske jednotky, zväčša pod velením sovietskych dôstojníkov začali masové vraždenie nemeckých obyvateľov na Slovensku už 28. augusta 1944. Najmä v okolí Ružomberka, ďalej v Turci a na iných miestach Slovenska obývaných Nemcami, partizáni zavraždili spolu asi sedemsto zväčša civilných osôb nemeckej národnosti (Bielik P.: Neznáme povstanie, Kultúra č. 13.-14 /1998) .

Na druhej strane nemecké jednotky, ktoré prišli na Slovensko potlačiť SNP, masovo vraždili aj civilné obyvateľstvo na strednom Slovensku. Jednotky Wehrmachtu za tým účelom vytvorili nižšie jednotky, ktoré spolupracovali so zložkami SS a s ozbrojenými zložkami nemeckej menšiny na Slovensku, tzv. Heimatschutzom. Tieto sily povraždili od 5. novembra 1944 do 5. marca 1945 v katastri obce Kremnička 747 osôb z toho 211 žien a 58 detí, ktoré boli po oslobodení nájdené v masovom hrobe v protitankovej priekope. V januári 1945 nemeckí vojaci povraždili vo vápenke v Nemeckej asi 900 osôb. 18. marca 1945 došlo ku vypáleniu obce Kalište a zavraždeniu asi 25 osôb. 21. januára 1945 boli vypálené obce Ostrý Grúň a Kľak. Počet zavraždených osôb na celom Slovensku mimo bojových operácií dosiahol čísla 5304 osôb, ktoré našli smrť v 211 masových hroboch. Celková bilancia vyznieva približne osem zavraždených Slovákov na jedného zavraždeného Nemca.

Po vojne Košický vládny program odoprel československé štátne občianstvo občanom nemeckej národnosti s výnimkou antifašistov. To potvrdil dekrét prezidenta Beneša č. 33 z roku 1945. Na Slovensku boli zriadené internačné tábory pre karpatských Nemcov. Vládli v nich tvrdé podmienky pre internovaných. Nie sú však známe žiadne prípady vraždenia Nemcov po skončení vojny na území Slovenska. Najznámejší prípad vraždenia Nemcov vo vzťahu ku Slovensku sa stal v júni 1945 pri Přerove. Vojenská jednotka československej armády pod velením Slováka Karola Pazúra zavraždila 265 ľudí vrátane 120 žien a 74 detí, ktorí sa vracali vlakom zo Sudet do svojich domovov na strednom Slovensku. Karol Pazúr bol začiatkom roku 1949 vojenským súdom za tento skutok odsúdený na dvadsať rokov väzenia, ktoré mu v roku 1951 prezident Gottwald znížil na desať rokov.

Odsun Nemcov z Československa prebiehal na základe dohôd z Postupimskej konferencie. Na Slovensku malo kontrolu nad odsunom povereníctvo vnútra. Do 31. októbra 1946 bolo zo Slovenska odsunutých 32 450 osôb. V ďalšom období už išlo viac-menej iba o jednotlivé osoby, takže počet odsunutých nebol oveľa vyšší. Väčšina nemeckého obyvateľstva sa totiž po evakuácii z prelomu rokov 1944 – 45 na Slovensko nevrátila.

Pre slovensko-maďarské vzťahy bola medzníkom Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938, nadväzujúca na Mníchovskú dohodu. Na základe Viedenskej arbitráže Maďarsko obsadilo súvislý pás južného Slovenska. Hneď v nasledujúcich týždňoch vypovedali z obsadeného územia asi osemsto slovenských učiteľov, ďalej poštárov, železničiarov, zamestnancov štátnej správy. Diskriminácii boli vystavení aj Židia proti ktorým sa začal aplikovať maďarský I. protižidovský zákon z mája 1938. Za celé obdobie okupácie do konca vojny muselo opustiť svoje domovy asi 100 tisíc Slovákov a Čechov (Martin Vietor: Dejiny okupácie južného Slovenska 1938-45, Bratislava 1968, str. 39). Proti prejavom slovenského povedomia obyvateľstva zasahovali maďarské policajné orgány veľmi tvrdo. Maďarská polícia strieľala do ľudí v Šuranoch, Komjaticiach, v obci Čechy a v Černíku. V marci 1939 Maďarsko vojensky napadlo Slovensko („Malá vojna“) a odtrhlo od Slovenska ďalších 51 obcí, z ktorých ani jedna nebola maďarská. Počas Malej vojny slovenské straty činili asi 50 vojakov a civilistov (Ľudovít Mišľan: Slovensko-maďarský vojenský konflikt v marci 1939, dizertačná práca, Univerzita P. J. Šafárika 1998, str. 113).

Po skončení vojny okrem dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva, československé úrady nútene presídlili asi 45 tisíc maďarských občanov z južného Slovenska do českého pohraničia. Väčšina z nich sa v neskorších rokoch vrátila naspäť na južné Slovensko.

Zdroj: Analýza Ministerstva spravodlivosti SR, 2002

Práve vyšla unikátna publikácia AKO SI ZOSTAVIŤ RODOKMEŇ, ktorá vám pomôže odhaliť históriu vášho rodu. Objednajte si ju pod stromček za zvýhodnenú cenu s venovaním od autorov. Stačí kliknúť sem!