Diárium Jozefa Gabrieňa (Liptov 19. storočia) 2. časť

Pozoruhodné zápisky Jozefa Gabrieňa (1810 – 1887) zachytávajú udalosti horného Uhorska v 19. storočí. Približujú nám sociálne, hospodárske, politické, ale aj prírodné pomery vtedajšieho Liptova, v mnohom podobné aj ostatným častiam Uhorska. Napríklad na klimatických pomeroch a ich vplyve na (ne-)úrody je nádherne vidieť následné vlny cholerových epidémií. Jozef Gabrieň žil v Nemeckej (teraz Partizánskej) Ľupči. Dnes vám vďaka Petre Mojíkovej prinášame druhú časť.  Zápisky sú v pôvodnom znení tak, ako sa zachovali v originálnom zázname.

Liptov v 19. storočí – Úroda verzus hlad

1832 roku nebyl hlad žiaden, ani neco prírodného se nestalo, a úrody nás také nesklamali, ale dosť dobré byli. Ale už

1833 Velká neúroda, jak pre lidi, tak aj pre statok, neomylne hlad vzniknúť musel, a drahota.

1834 z tohto prvšieho roku neúrody a drahoty, čo ludia draho siali, s úfnosťou požehnania, opäť ešte hroznejšia neúroda bola, tak že sa ani siatia dobre nenavrátilo. Nasledovne

1835 opäť väčší hlad a drahota panovali, takže ludia zeme, statok poprejedali, a nekterí pre potrebu živnosti se zadlužili. Nato 1835 byl dosť úrodný a príroda bola pri pokoji.

1836 živnosť nebola drahá, ovocia nebolo žiadno, ponevač na stromoch kvet mráz celkom skazil.

1840 byl velmi daždivý, takže v jaseni velmi málo posiali na ozim, a čo bolo posiato, z toho sotva sa siatia navrátilo, avšak kto potom na Jar 1841 roku posial, obzvlášte v ozimnom poli, ten mal z toho jarného siatia hojnô požehnania.

1841 Úrody Bohu díky k potrebám ku uspokojeniu.

1846 Švábka, čo predtým nikdy ľud nevedel, podrvela a zhnila. Čeho nasledovne

1847 Byl neznesitelný hlad, nielen v našej stolici, ale vubec aj v krajine, čo moje oči videli skutečne, to poznačiť môžem, tohoto roku, když sem v jistej záležitosti do Banskej Bystrice šel, mnohé famílie z Polskej na dolnú zem cez Šturec idúci, trávu zbierali a jedli, na vrch Šturci, keď si oddychovali, tam jeden každý, jako starí, tak aj deti, z chvojkov z Bukov nalámaných, lístky oberali a jedli, a potom v cudzine hladom, jako Noviny hovorili, mnohí pomreli.

1859 Rok byl velmi daždivý, tak, že som v Manuáli, do kterého sem si každoročne úrody požehnania popisoval, to sem poznačil, že ešte nikdy zbožia tak za mojho veku neporástlo na poli ako tohoto 1859. Zatím opět príroda byla dost prajná. Ale –

1863 Velmi neúrodný, tak, že když sem tohotoročnú úrodu do mojej domovej knižky vpisoval po sklizni zbožia, kterého sme z väčšej časti len trhali ako kosili, a kterého šeckieho spolu bolo šesť a pol kopy a 4 snopy, tedy sem to podpísal temito slovami: Pane Bože pomáhaj – z tohoto sa má vychovať 2 kravy, 2 junce dvaročnie a 1 tela, – Tento takto neúrodný rok sem potomne 1864 takto zas v mojej knižke popísal a na pamiatku poznačil, že jako byl tento rok 1863 neurodný, byl pri tom požehnaný, čo sa aj tých päť kúskov statku vychovalo, pole pri svojom chlebe urodilo a až 24 Octobra 1864 ostatný starý chlieb sme dojedli. – a poznámka s tým bola ukončená, že ani na mále, ani na množství nezáleží, – ale na Božom požehnaní. –

1864 Byl nedostatok chleba a živnosti, ale úrody boli Bohu chvála zdarné a požehnané, ktorého roku sem zas po sklizni úrody do mojej knižky, 13 a ½ kôp a 24 snopov poznačil, Bože daj toto tvoje požehnanie pri dobrom zdraví a pokoji užiť, a zachovaj ho obzvlášte od ohňa.

1865 Rok byl z lásky Boží, ako aj roky nasledujúce 1866, 1867, 1868, 1869, 1870, 1871. Ale už

1873 Úrody na oko a zrak boli v plnej úfnosti, avšak v čas obilného kvetu, bola taká zima, že obilný kvet musel pomrznúť, snopov bolo dosť, ale klasy obzvlášte žitné temer prázdne

1879 stromy už o Jáne listím žlkli a na vlhkejších Gruntoch vyschli, mne v tú zimu 17 stromov pred domom vyschlo, a které

1880 Ješte pustili a aj kvitli od 17 Mája do 21 Mája, to skrze mrazy všecko pomrelo a žiadneho ovocia na dalece nebolo.

1880 Obilia bolo Bohu chvála dosť dobre urodeno, bolo všetkieho 21 ½ kopy a 4 snopy, chovali sme sedem kusov statku, ale na Jar sme museli krmu ešte 30 centov kúpiť.

1881 Úrody polnie požehnané, Díky Bohu, trochu pri daždivom počasí sklizené, do stodol zhromaždené, ale ne pokazené, tým sem jich také v stodole prežehnal, aby ten darca tohoto požehnania také ho aj v stodole ochraňovau, obzvlášte ohňa, a dal ho pri zdraví užitečne a primerene užiť.

1885 rok s úrodami byl dosť dobrý a požehnaný v každom ohlade, jedine s hrachami boli ludia utisnutí, ponevač temer všecky na seno museli pokosiť, kto ale na seno nepokosil, nemal ani sena, ani hrachu, a to bolo tak aj v okolitých stoliciach.

 

Kto je autorom zápiskov?

Pisateľ diária Jozef Gabrieň žil v Nemeckej Lupči v rokoch 1810 až 1887. Podľa všetkého bol hospodár. V priebehu života zrejme zastával aj rôzne spoločenské funkcie, keďže v zachovanom zápisniku sa zachovali aj rôzne príhovory a reči. O tom, že jeho život zaznamenal viaceré vzostupy a pády, svedčí aj táto poznámka: “Niže podpísaný sem dostal tú satisfactiu, že mňa Úrad 1844 roku do Areštu dal, a roku 1845 v Novembri Richtárom Meštianstvo vyvolilo.

Práve vyšla unikátna publikácia AKO SI ZOSTAVIŤ RODOKMEŇ, ktorá vám pomôže odhaliť históriu vášho rodu. Objednajte si ju pod stromček za zvýhodnenú cenu s venovaním od autorov. Stačí kliknúť sem!