Kolonizácia 14. Rokovania s Maďarmi o kolonistoch

Ako a kam sa mali sťahovať kolonisti z obsadených území.
Ako a kam sa mali sťahovať kolonisti z obsadených území.

Už po arbitrážnom rozhodnutí vo Viedni sa obe dotknuté strany zaručili, že všetky sporné otázky súvisiace vysťahovaním a maďarskou okupáciou, sa budú riešiť v medzivládnych komisiách a subkomisiách. Prie tieto účely boli vytvorené štyri hlavné komisie:

  • delimitačná
  • právna
  • menšinová
  • hospodársko-dopravno-finančná

Ako prvé začali pracovať komisie delimitačná a právna, zasadnutia ostatných dvoch maďarská strana odďaľovala. Prácu menšinovej komisie pravdepodobne nechceli maďarskí predstavitelia otvárať dovtedy, kým svojimi zásahmi na obsadzovanom území nezmenia jeho etnické zloženie.

Delimitačná komisia mala pretvoriť demarkačnú líniu vymedzenú arbitrami na definitívnu hranicu. Maďari uplatňovali pri svojich požiadavkách len štatistiku z roku 1910, ktorá bola samozrejme priaznivejšia pre ich záujmy. Keďže v týchto štatistikách kolónie aj s obyvateľstvom nefigurovali, tým maďarská strana demonštrovala, že kolónie ako keby pre nich ani nikdy neexistovali.

Právna komisia vo svojich začiatkoch začala riešiť asi najťažšie otázky. Pôvodne bola zriadená na riešenie opatrení, ktoré vyplývali česko-slovenskej strane z 3. bodu arbitrážneho rozsudku, a to odovzdať odstúpené územie v riadnom stave. No vtedy aktuálne dianie na okupovanom území spôsobilo, že komisia sa v skutočnosti musela venovať otázkam zabezpečenia majetkových práv obyvateľstva českej a slovenskej národnosti na okupovanom území. Osobitnou skupinou boli kolonisti, ktorí sa dostali do najťažšej situácie. Správy z okupovaného územia spôsobili, že práve v tejto komisii vznikli najostrejšie nezhody.

Aj z tohto dôvodu vedúci česko-slovenskej delegácie požiadal 11. novembra 1938 listom grófa Telekiho, aby bola v rámci právnej komisie zriadená sťažnostná subkomisia, ktorá by sa zaoberala otázkami ochrany a bezpečnosti života a majetku občanov českej a slovenskej národnosti na okupovanom území. Maďarská strana mala samozrejme voči takémuto postupu svoje výhrady a tvrdila, že tieto otázky patria do pôsobnosti maďarskej vojenskej správy na okupovanom území.

Samozrejme, maďarská strana často ani nechcela pochopiť problémy kolonistov, argumentovala tým, že kolonisti vo väčšine ani nie sú skutočnými vlastníkmi pozemkov. Samotnú pozemkovú reformu a s ňou spojenú kolonizáciu považovala za radikálny zásah do majetkových práv Maďarov a pokus o asimilačný proces riadený z Prahy. Ďalej maďarskí politickí predstavitelia tvrdili, že podľa nich došlo k sociálnemu úpadku maďarského roľníctva žijúceho na južnom Slovensku. Vyhosťovanie „cudzincov“ bol teda podľa nich len recipročný proces a revízia pôvodného stavu.
Samozrejme treba brať do úvahy aj fakt, že maďarská strana vôbec nerobila rozdiely v otázke vysťahovania medzi kolonistami a inými novousadlíkmi na okupovanom území. Ak sa usadlík stal obyvateľom na dotknutom území až po roku 1918, automaticky bol považovaný za nie autochtónneho (pôvodného) obyvateľa. Taký pre maďarskú administratívu automaticky nemal domovské právo na tomto území. Vo väčšine prípadov boli novousadlíci len hrozbou pre národné a štátne záujmy Maďarska.

No aj napriek týmto výhradám a postojom, 15. novembra 1938 vedúci maďarskej strany súhlasil so vznikom sťažnostnej subkomisie, ktorá mala prvýkrát zasadnúť už toho istého dňa o 17-tej hodine na ministerstve zahraničných vecí v Budapešti.