Príchod Nemcov do Bačky 3. Nový domov

Nemci po príchode do Bačky zistili, že ich tu víta iný svet. Miesto kultivovaných polí a vinohradov len pláne zarastené kríkmi, ktoré sa striedali s močiarmi. Sťahovanie obyvateľstva do Banátu nabralo na obrátkach až keď sa začalo sústavne pracovať na regulácii riek, vysúšaní močiarov a výstavbe ciest. Najmä vtedy, keď Holanďan Max Fremaut v rokoch 1759-1766 uskutočnil reguláciu rieky Tamiš a keď sa aj v Banáte zaviedlo stoličné zriadenie. Maďarskí poddaní sa do severných častí Banátu začali sťahovať v druhej polovici 18. storočia. Systematická kolonizácia Nemcami, druhá v poradí, sa začala až po sedemročnej vojne, v rokoch 1763-1773.
Po nasťahovaní do prideleného domu dostala každá rodina vybavenie nástrojmi, ale aj hospodárske zvieratá.

Štandardná dávka sa skladala z týchto položiek:

• Jedna krava
• Jedna posteľ, pokrývka na posteľ
• Jedna lopata, motyka, vidly
• Jeden stoh slamy
• Jedna pec na chlieb, sito na múku, nádoba na maslo, džbán na mlieko a džbán na vodu
• Šesť vriec, kolovrátok

Okrem toho dostal každý farmár štyri kone, uzdy, štyri ohlávky, osem lán, kosu s brúskou, ručnú pílku, nôž. Každý remeselník, ktorý akceptoval, že nedostane pole, dostal kompenzáciu 50 zlatých na nákup nástrojov a náradia. Podľa odhadov sa deväť z desiatich remeselníkov dobrovoľne zmenilo na farmárov. Pridelené pozemky boli rozdelené na tri: jeden na zimnú sejbu, druhý na jarnú a tretí na úhor – ten slúžil na „oddych“ a regeneráciu pôdy.

Vysťahovalectvo z Nemecka, ale aj z iných častí Európy (dnešné Nemecko, Česko, Slovensko) pokračovalo aj v devätnástom storočí. Po vyčerpávajúcich Napoleónskych vojnách to bol napríklad aj štátny bankrot Rakúskeho štátu v roku 1811. Ten bol výsledkom spomínaných vojnových konfliktov a inflácie, keď štát podľa potreby tlačil tzv. štátovky (bankocetle , bankocedule), čo boli prvé papierové peniaze na našom území. V roku 1811 obeh inflačných peňazí dosiahol výšku 1060 miliónov zlatých a zapríčinil štátny bankrot. Vláda vo Viedni vtedy vyhlásila, že sľuby vydané na papierových peniazoch a dlhopisoch viedenskej centrálnej banky prestávajú platiť. Papierové bankovky ľuďom a firmám vymenili za pätinu ich pôvodnej hodnoty.

Ako o tom píše historik Július Botto v knihe Slováci — vývin ich národného povedomia:

„Vo vojnách, ktoré potom viedol s Napoleonom, bol František II. so starokonzervatívnymi zemanmi uhorskými a rakúskymi jedného náhľadu, že republikánske Francúzsko a jeho zastupiteľa Napoleona treba zničiť. Ale i pri napnutí všetkých síl bol v nich ustavične nešťastným; utratil v nich nielen značnú časť svojej dŕžavy, ale musel nenávidenému Napoleonovi, synovi korzického advokáta, dať i svoju dcéru za manželku. Nešťastné vojny s Francúzskom rozmnožili papierové peniaze v Rakúsku na 1060 miliónov, ktoré prijímali v hodnote jednej desatiny. Štátny bankrot bol teda nevyhnutný. Vtedajší minister financií gróf Wallis znížil teda 1060 miliónový štátny dlh na jednu pätinu, na 212 miliónov, čo národom ríše oznámili patentom zo dňa 20. februára 1811. Ale i hodnota peňazí bola devalvovaná, a tak všetci príslušníci Rakúska a Uhorska utrpeli veľmi citeľnú stratu. Chudoba pocítila stratu v najväčšej miere, lebo utratila svoj posledný mozoľný groš.“

Ďalším dôvodom bola povinná vojenská služba – na území vtedajšieho Rakúska to bolo dnes ťažko uveriteľných štrnásť rokov. Aj keď sa migranti často presúvali len v rámci jedného štátu, dôležitá bola tzv. Banátska vojenská hranica – za ňou platili iné zákony a právne normy ako v iných krajinách monarchie.
Aj vďaka tejto agresívnej imigračnej politike sa oblasť Bačky podarilo zaľudniť. Podľa sčítania z roku 1910 žilo v Bačke 704-tisíc ľudí. Necelú polovicu tvorili Maďari (43,2%), Nemci tvorili takmer štvrtinu obyvateľstva (22,5%) a zástupcovia južných Slovanov 28,1% ľudí.