Benešove dekréty a Slovensko 5: Judikatúra Európskeho súdu

Slovenskú republiku zaväzuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd s účinnosťou od 18. marca 1992. Podľa tohoto dohovoru môžu jednotlivci alebo aj iné členské štáty podávať proti Slovensku sťažnosť na Európskom súde pre ľudské práva (pred rokom 1999 na Európskej komisii pre ľudské práva) v Štrassburgu. Rozhodnutia Európskeho súdu sú dôležitým vodítkom pre výklad medzinárodných zmlúv, ale aj vnútroštátneho zákonodárstva zmluvných strán z hľadiska prípadného rozporu s platnými ustanoveniami Dohovoru.

V roku 1996 Európska komisia rozhodla o zamietnutí sťažnosti Aurela a Ladislava Brežných proti Slovenskej republike. Sťažovatelia sa sťažovali, že nemôžu reštituovať svoj majetok, pretože Zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciach vyžaduje ako podmienku reštitúcie majetku trvalý pobyt na území Slovenska. Sťažovatelia majú trvalý pobyt na území Kanady. Sťažovatelia požadovali vrátenie majetku, ktorý im bol konfiškovaný v roku 1956 a 1973 v súvislosti s opustením republiky. Komisia zaujala stanovisko, že nespadá do jej právomoci posudzovať platnosť konfiškácie majetku sťažovateľov v roku 1956 – 1973 ( argument ratione temporis). Komisia ďalej konštatovala, že taktiež nespadá do jej právomoci namietať požiadavku trvalého pobytu na území štátu, obsiahnutú vo vnútroštátnom zákone pôvodnej ČSFR, teraz Slovenska.

Ďalšie rozhodnutie Európskeho súdu má priamu náväznosť na Benešove dekréty. Vo veci Hans Adam II. Lichtensteinský vs. Nemecko, sťažovateľ uplatňoval proti Nemecku, aby mu vydalo obraz vystavený na výstave v Kolíne nad Rýnom. Obraz do Kolína zapožičalo múzeum z Brna a do múzea v Brne sa obraz dostal tak, že na základe Benešovho dekrétu č. 12 bol po vojne obraz konfiškovaný otcovi sťažovateľa. Po viacročnom súdnom konaní Európsky súd vyniesol rozsudok, ktorým sťažnosť zamietol. Svoje rozhodnutie Európsky súd oprel o Dohodu o mierovom usporiadaní vecí následkom druhej svetovej vojny z 23. októbra 1954 uzatvorenej medzi USA, Veľkou Britániou, Francúzskom a Nemeckou spolkovou republikou (tzv. Parížske dohody). Táto dohoda určovala, že nároky, alebo žaloby proti osobám, ktoré získali alebo previedli vlastníctvo na základe opatrení vykonaných na nemeckom exteritoriálnom majetku alebo inom vlastníctve zhabanom za účelom reparácie alebo reštitúcie, alebo ako výsledok vojnového stavu, alebo na základe osobitných dohôd sú neprijateľné. Ku konkrétnemu obrazu súd v rozsudku konštatoval, že vyvlastnenie obrazu bolo vykonané orgánmi bývalého Československa v roku 1946, potvrdené Správnym súdom v Bratislave v roku 1951 a teda pred 3. septembrom 1953, kedy nadobudol platnosť Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle toho súd nie je oprávnený preskúmať okolnosti vyvlastnenia alebo ich následných pokračujúcich účinkov až do súčasnosti, pretože ku vyvlastneniu došlo pred účinnosťou Dohovoru.

Obdobné rozhodnutie prijala Komisia v roku 1996 vo veci Mayer a ostatní vs. Nemecko. Sťažovatelia namietali porušenie svojich práv, pretože po zjednotení Nemecka v roku 1990 im nebolo umožnené požadovať navrátenie vyvlastnení vykonaných počas Sovietskej okupačnej moci v rokoch 1945 až 1949. Komisia sťažnosť neprijala s odôvodnením, že ku pôvodnému pozbaveniu vlastníctva (vyvlastneniu) došlo v čase sovietskej okupácie pred viac ako štyridsiatimi rokmi a na tieto rozhodnutia sa prinajmenšom z časových dôvodov nevzťahuje právomoc Európskeho súdu (komisie).

Konečne treba uviesť rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci sťažnosti dcéry Jánosa Esterházyho proti Slovensku. V sťažnosti bola namietaná zákonnosť odsúdenia Jánosa Esterházyho Národným súdom v Bratislave 16. septembra 1947. Národný súd v Bratislave bol vytvorený nariadením Slovenskej národnej rady obdobným Benešovmu dekrétu č. 16/1945. Európska komisia neprijala sťažnosť s odôvodnením, že jej právomoc voči Slovensku začína iba 18. marcom 1992.

Z uvedeného je zrejmé, že kritici Benešových dekrétov nemôžu presadiť ako právny nástroj na zrušenie Benešových dekrétov rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva.

Zdroj: Analýza Ministerstva spravodlivosti SR, 2002